Atoly Tuvalu

Maličký národ Tuvalu sa tiesni na šiestich koralových atoloch a troch ostrovoch, ktoré sú rozosiate na tisíckach kilometrov štvorcových v južnej časti Pacifiku medzi Havajom a Austráliou. Dosahujú výšku najviac 4,5 m nad hladinou mora a tridsať rokov mali podľa posudku OSN z roku 1989 status oblasti, ktorú vplyvom globálneho otepľovania v 21. storočí pohltí oceán. Túto neutešenú situáciu opisuje aj pomerne nový dokument s príznačným názvom That Sinking Feeling.

Čoraz teplejšie vody stúpajúceho Tichého oceánu v posledných desaťročiach nahlodávajú koralové útesy, ktoré vytvárajú ochranný prstenec okolo ostrovov. Čoraz častejším návštevníkom pobreží je aj takzvaný kráľovský príliv, mohutné sezónne vlny, ktoré teraz zvyknú zavítať už aj do príbytkov. Dotieravá slaná voda ničí záhradky, v ktorých pestujú pulaka a taro – plodiny, ktoré tvoria kľúčovú zložku miestnej kuchyne.

Vzhľadom na neutešené vyhliadky do budúcnosti a hmatateľné dôkazy, že sa ostrovy už teraz doslova strácajú pred očami, sa asi pätina z 12 000 obyvateľov Tuvalu rozhodla odísť. Väčšina z nich zamierila na Nový Zéland, kde sa miestna tuvalská komunita od roku 1996 strojnásobila.

Tuvalu tvorí dohromady len 40 kilometrov štvorcových súše. Súostrovie je obývané vyše 2 000 rokov a v roku 1978 získalo nezávislosť od Spojeného kráľovstva. Má takmer všetko, čo má mať malebný ostrovný raj v Pacifiku, aký poznáme z pohľadníc. Klíma je (až na kráľovské prílivy a búrky) teplá a tropická. Priezračné modré more sa hemží exotickými rybami a korytnačkami. Pieskové pláže sú posiate kokosovými palmami. Život je tu (aspoň na prvý pohľad) pokojný a bezstarostný a k najaktívnejším činnostiam, ktoré tu môžeme vidieť, patria plávanie, rybolov, pletenie košíkov, vyrezávanie z dreva a folklórne tance.

Napriek bohatej prírodnej kráse ostrovov tu však nie je veľmi s čím obchodovať. Jediným vývozným artiklom je kopra (sušená dužina kokosových orechov), no aj kokosové palmy ohrozuje morská voda, ktorá zasoľuje pôdu. Hlavným zdrojom príjmov v Tuvalu sú licencie na využívanie mimoriadne žiadanej internetovej domény .tv, ktorú si prenajala istá americká spoločnosť. Počas druhej svetovej vojny slúžilo Tuvalu (v tom čase ostrovy Ellice) ako základňa americkej armády, ktorá odtiaľto odštartovala útok na japonskú Tarawu. Vojnovému obdobiu pripisujú ekológovia na vrub aj eróziu lagúny na najväčšom ostrove Funafuti. Američania vtedy pre ľahší prístup rozlámali koralové útesy a postavili v mori obranné múry, ktoré však už dávno zmietla voda.

Pre tých, ktorí uprednostňujú menej frekventované turistické destinácie, azda nejestvuje nič lepšie. Svetová organizácia cestovného ruchu vyhlásila Tuvalu v roku 2016 za najmenej navštevované miesto planéty. V ten rok tam totiž zavítalo len 2 000 návštevníkov. Aj tým najoddanejším obyvateľom však hrozí, že budú musieť svoje ostrovy čoskoro opustiť. Čas na ich návštevu sa preto kráti.

Podľa niektorých názorov sú však takéto verdikty zániku pre Tuvalu predčasné. Podľa štúdie Aucklandskej univerzity, ktorá vyšla v roku 2018 v časopise Nature Communications, sa atoly nescvrkávajú, ale naopak naberajú na objeme a stúpajúce vlny ukladajú na ich brehoch čoraz viac usadenín. Autori štúdie síce tvrdia, že budúcnosť ostrovov nemusí byť až taká pochmúrna, ale odliv miestneho obyvateľstva už aj tak značne pokročil.