V roku 2005 bol schválený príslušný zákon a na území kmeňa Navaho sa konečne prestal ťažiť a spracovávať urán. Bolo naozaj načase – na rakovinu a ďalšie choroby z ožiarenia sa tu hromadne umieralo a bolo potrebné s tým niečo urobiť. Ako prehlásil jeden aktivista, nový zákon usekol hlavu uránovému prízraku, ktorý toto územie dlho tyranizoval.
Po druhej svetovej nič menej ťažba uránu prinášala Navahom (sami sa označujú názvom Diné) slušné príjmy. Navahovia, ktorí sa vo vojne preslávili najmä vďaka svojmu jazyku (v bojoch proti Japoncom sa osvedčil ako neprelomiteľný kód), po návrate z armády zistili, že v novo otvorených doloch ľahko nájdu dobre platenú prácu. Nemali ani poňatia, ako je nebezpečná, nenosili ani žiadne ochranné oblečenie či pomôcky. To bolo ešte pred najhoršou jadrovou katastrofou v americkej histórii, kedy do rieky unikli stovky miliónov litrov vysoko rádioaktívnej odpadnej vody z dolov.
Starí Navahovia nazývali svoje územie Dinetah. Nikdy nemalo presne stanovené hranice, zhruba ho vymedzovali štyri posvätné hory na štyroch svetových stranách. V polovici 19. storočia o neho však pôvodní obyvatelia prišli – ozbrojenci ich násilím vyhnali do 500 kilometrov vzdialeného internačného tábora, kde Indiáni zostali štyri roky. Potom im v roku 1868 úrady dali k podpisu zmluvy, podľa ktorej Navahovia prišli o celých 90% pôvodného územia. Do týchto niekoľkých oblastí, ktoré im zostali, sa museli vrátiť peši.
Našťastie počas ďalších rokov rôzni prezidenti ich územie podstatne zväčšovali, takže dnes tvorí najväčšiu indiánsku rezerváciu v Spojených štátoch. V dvadsiatych rokoch 20. storočia dostali Navahovia americké občianstvo, v šesťdesiatych dokonca i povolenie vyučovať v školách vlastný jazyk. A v roku 1975 prišla čiastočná autonómia, takže sa uvoľnila i cesta k zákazu ťažby uránu. Autonómia má svoje temné stránky, v tomto prípade postihla obyvateľov takmer päťdesiatpercentná nezamestnanosť a mnoho domácnosti zostalo bez základnej výbavy (napr. bez elektriny).
