Kokosový ostrov

Jeden ostrov, dve mapy, tri poklady. August Gissler si je istý, že ukradnuté zlato korzárskych lodí s čiernou vlajkou vyzdvihne: lup Edwarda Davisa, korisť Benita Bonita a kostolný poklad z Limy s madonou zo zlata v životnej veľkosti.

Syn továrnika z Remschied, ktorý sa chcel stať radšej námorníkom než riaditeľom papierne, si prezerá krížiky na mapách a študuje popis cesty: V najseverovýchodnejšom cípe zálivu Wafer, v malej jaskyni na úpätí trojzubej skaly, 200 stôp za hranicou prílivu. Má 32 rokov, keď na tomto mieste prvý krát zaborí krompáč a nenarazí na nič iného ako mokrú zem. Veľký muž so svetlými očami a plno-fúzom. Gissler kope jednu dieru za druhou – tak hlboké, že stojí po kotníky v podzemnej vode, a tak veľkej, že by sa do nich mohli pochovávať lode, nie však jeho sny.

V prístavných krčmách kupuje ďalšie mapy, dedičstvo od vnukov pirátov so starými a novými krížikmi, a vykopáva čerstvé jamy v tmavej zemi. Krompáčom a lopatou si maľuje svoje kruhy a propaguje vo vlasti ostrov zo zlata pomocou novo natlačených akcií jeho vlastnej spoločnosti Cocos Plantation Company. Jeho žena a ďalších šesť nemeckých rodín ho nasledujú, usadia sa v zálivoch tropického ostrova, stavajú zruby, pestujú kávu, tabak a cukrovú trstinu, kopú a kopú, ale nič nenachádzajú.

O tri roky neskôr sú Gisslerovci opäť sami, vládcovia ukrytého bohatstva. Hľadanie je blaženejšie ako nachádzanie, myslí si Gissler, a každá ďalšia jama je len dôkaz pre to, že poklad musí byť niekde inde, niekde na tomto 2400 hektárovom kúsku zeme.

Keď v roku 1905 natrvalo opúšťa prekopaný ostrov, siaha mu brada až po pás. Ztratil tu 16 rokov. Všetko, čo našiel, bolo 30 zlatých dukátov a jedna zlatá rukavička. Krátko predtým, ako 8. augusta 1935 v New Yorku zomrie, prehlási: Som si istý, že na tom ostrove leží obrovské bohatstvo. Ale stálo by to mnoho času a financií ho vyzdvihnúť. Keby som bol mladý, začal by som ešte raz od začiatku.