Mesto mešít Bágerhát

O Chánovi Džahánovi Alím – bojovníkovi, schopnom a zhovievavom správcovi, hydrológovi, staviteľovi mešít a moslimskom súfím – koluje množstvo neuveriteľných legiend. Jedna z nich dokonca hovorí, že do dnešného Bégarhátu prišiel na chrbte dvoch krokodílov. Názory na jeho pôvod sa však rôznia. Podľa jedných bol rodený Peržan, iní zase hovoria o uzbeckom Turkovi či o severnom Indovi. Okolo roku 1398 ho sultán z Dillí údajne vyslal aj s armádou nasledovníkov (či už s krokodílmi alebo bez nich) do vtedy odľahlého a vymierajúceho kúta subkontinentu. Územiu, na ktorom sa spájajú rieky Ganga a Brahmaputra a spoločne sa vlievajú do Bengálskeho zálivu, vtedy dominovali mangrovové močiare. Chán Džahán Alí tú však mal okrem iného založiť moslimskú kolóniu.

Vďaka šarmu, zbožnosti, perfektným organizačným a vodcovským schopnostiam a praktickým vedomostiam z oblasti poľnohospodárstva a inžinierstva sa pustil do džungle hemžiacej sa tigrami a začal ju premieňať na ryžové polia. Dal postaviť mosty a cesty, prehradiť rieky a odkloniť ich toky, aby vytvoril dostatočné zásoby vody na zavlažovanie aj pre potreby obyvateľstva v novom meste menom Chalifatabad, ktoré staval na brehu rieky Bhairab. Chán Džahán Alí sa držal sultánovho druhého ediktu aj svojej vlastnej úprimnej viery a v tejto elegantnej opevnenej metropole dal postaviť údajne až 360 mešít (hoci zrejme ich bolo len okolo päťdesiat).

Potom žil ako veľký zamindar (feudál), aj keď bol naďalej veľmi skromný a vyhýbal sa kráľovskému titulu. Napokon sa stiahol z verejného života a posledné roky prežil ako asketický fakír. Zomrel 25. októbra 1459 a pochovali ho v mauzóleu postavenom na severnom brehu pokojného jazierka Thakur Dighi, na mieste, ktoré si sám vybral. (Vody jazera ešte donedávna strážili dva mimoriadne staré krokodíly, ktoré miestni láskyplne a s úctou volali Dhalapahar a Kalapahar. Údajne to boli potomkovia tých dvoch, ktoré sem veľkého bojovníka po prvý raz priniesli. Zomreli v roku 2011 a 2014 a nahradili ich úplne nové mláďatá krokodílov, ktoré však majú rovnaké poslanie.)

V nasledujúcich storočiach po smrti Chána Džahána Alího bol Chalifatabad – alebo Bágerhát, ako ho neskôr premenovali – opustený a znova začal zarastať okolitou džungľou, ktorú počas svojho života tak metodicky skrotil. Popínavé rastliny sa preplietli budovami mesta, akoby ho chceli zaškrtiť a vyhnať z neho úplne všetok život. Jazerá a rybníky zarástli machom, riasami a palmami.

Spiace mesto znovu objavili v poslednom desaťročí 19. storočia. Začiatkom 20. storočia sa začalo preberať zo spánku a objavili sa snahy opraviť jeho najvýznamnejšie stavby. Bolo medzi nimi aj niekoľko vynikajúcich príkladov raných moslimských monumentov a tehlové mešity. V súčasnosti mnohé budovy naďalej podliehajú prírodným živlom, aj keď to v prostredí okolitých bambusových lesov a jutových polí môže pôsobiť priam romanticky. Mešita Chunakhola, ktorá podľa slov jedného z knižných sprievodcov výrazne utrpela rozmarmi miestneho počasia, je však aj naďalej malebná. Najrozsiahlejšou rekonštrukciou prešli Mešita deviatich klenieb, Shat Gombuj Masjid alebo Mešita šesťdesiatich klenieb (či stĺpov) a Mauzóleum Chána Džahána Alího. Skromný pôvob ich jednoduchej architektúry je naozaj pôsobivý. Holé tehlové fasády a klenuté stropy zdobí len patina času. Náznaky rozkladu po dlhých rokoch v zabudnutí a izolácii sa našťastie podarilo zastaviť.