Medzi rokmi 1400 – 1600 vytesali polynézsky obyvatelia Veľkonočného ostrova 288 kamenných sôch moai a rozmiestnili ich na ceremoniálne podstavce po celom ostrove. Tieto sochy boli vztýčené medzi dedinou a „chaosom“, teda oceánom, ako obranná stena. 288 vztýčených sôch nie je prekvapivo ani tretina všetkých vytvorených moai. Väčšina totiž dodnes zostala ležať na rôznych miestach ostrova pri prevoze na miesto určené k ich vztýčeniu či v Rano Raraku, lome, kde ich miestny obyvatelia tesali. Medzi nedokončené sochy patrí i monštruózny „el Gigante“, ktorí meria 22 metrov a váži viac ako dva plne obsadené Boeingy 737. Je možné pochybovať, či by sa miestnym domorodcom podarilo sochu pomocou drevených sánok, klád a lán presunúť.
Toto obrovské množstvo nedokončených diel vyvoláva mnohé otázky. Aké mali miestny s El Gigante a ďalšími sochami plány? Prečo ich tesali toľko, len aby zostali ležať na hromade? Dva hlavné kmene na ostrove žili v tropickom pralese, kde bolo dostatok potravy a rýb, a tak mali veľa času na tvorbu sôch.
Možno že ambícia predbehla množstvo zdrojov. Antropológovia veria, že ostrovania vyčerpali zásobu zdrojov pri stavbe svojich spoločenstiev. Podľa Edmunda Edwardsa, výskumníka žijúceho na Veľkonočnom ostrove, Polynézania zdolávali veľké vzdialenosti po mori vo svojich kanoe. Pri ich stavbe však nakoniec vyrúbali všetky stromy na ostrove, nemohli tak už tvoriť ďalšie kanoe a plaviť sa preč, nakoniec teda zostali na ostrove uväznení. V odpadných jamách v okolí pôvodných osád bolo zistené, že rybie kosti sa postupom času zmenšovali, čo dokazuje, že sa Polynézania už neplavili do miest s výskytom veľkých hlbokomorských rýb.
