Hráči futbalového klubu Celtic Glasgow majú trochu zlovestný a zvetraný hrad Lennox takpovediac neprestajne na očiach. V jeho bývalom areáli sa totiž od roku 2007 nachádzajú ich najmodernejšie tréningové zariadenia. Máloktorý z týchto profesionálov mu však venuje väčšiu pozornosť, keďže sa musia poriadne sústrediť na získanie kondície do zápasov.
Trojpodlažné neonormanské panské sídlo z červenohnedého pieskovca s cimburím a otlčenými múrmi postavil pre miestneho lorda Johna Lennoxa Kincaida v rokoch 1837 až 1842 David Hamilton, „otec glasgowských architektov“, muž obdivovaný nielen pre svoje stavby, ale aj pre „živú konverzáciu“. Budova, ktorú poškodil pokles pôdy aj neskorší vandalizmus, ostala vydaná na milosť a nemilosť prírodným živlom, keď z nej zlodeji koncom deväťdesiatych rokov 20. storočia ukradli škridly a drevo. Necelý rok po tom, ako sa do susedstva presťahoval klub Celtic, ju navyše spustošil požiar a v súčasnosti sa nachádza na škótskom zozname kriticky ohrozených budov.
Viac ako päťdesiat rokov však toto kedysi veľkolepé aristokratické sídlo slúžilo trochu skromnejším účelom ako domov pre zdravotné sestry v rámci inštitúcie, ktorej meno sa stalo pojmom. V roku 1927 rodina Lennoxovcov predala zámok a okolitú pôdu s rozlohou 495 hektárov za 25 000 libier spoločnosti Glasgow Corporation, ktorá chcela panstvo premeniť na nemocnicu pre „mentálne zaostalých“, ako sa tomu vtedy hrubo hovorilo. Toto zariadenie vybudovali za viac ako 1 milión libier v nadväznosti na zákon o duševne chorých z roku 1913. Nový právny predpis vznikol pod vplyvom eugenických teórií, podľa ktorých „slabomyseľní“ ľudia oslabovali britskú populáciu. Mali ich preto vyčleniť z bežnej populácie a umiestniť do samostatných zdravotníckych zriadení. Nemocnicu Lennox Castle Hospital po jeho otvorení v roku 1936 považovali za vzor takýchto inštitúcií a verilo sa, že predstavuje skutočne osvietený pokrok oproti dovtedajším ponurým ústavom.
Navrhli ju tak, aby v nej mohli ubytovať 1 200 pacientov (600 mužov a 600 žien) s poruchami učenia z mesta Glasgow. Umiestnili ich v 20 účelovo postavených ubytovacích blokoch alebo „vilách“, ako to nazývali. Nachádzala sa tu aj aula a priestory pre personál s rodinami a slobodné zdravotné sestry. Stravovanie prebiehalo v dvoch veľkých jedálňach a spočiatku boli nemocnica a jej areál striktne rozdelené podľa pohlavia, pričom pacienti (a personál) mužského pohlavia sa nachádzali v dolnej časti kopca a pacientky v hornej časti. Hranicu tvorila osemuholníková čajovňa uprostred. Každý týždeň sa tu pod prísnym dohľadom vyššieho vedenia konali tanečné čaje, jediná príležitosť, pri ktorej sa mohli pacienti aj ošetrovatelia oboch pohlaví stretnúť. V začiatkoch svojej existencie nemocnica okrem iného neodporúčala prijímanie zamestnancov zo susedstva, aby sa umocnil pocit izolovanosti od okolia. O údržbu areálu sa starali prevažne pacienti. Prideľovali im prácu v nemocničnej práčovni, kuchyni a v záhrade, za ktorú dostávali odmenu v cigaretách. Podľa všetkého to bolo 10 škatuliek značky Woodbine týždenne. Vládla tu prísna disciplína, pacienti mali večierku, za drobné priestupky dostávali len chlieb a vodu a na upokojenie nedisciplinovaného správania im podávali sedatívum na báze paraldehydu.
Veľkú časť pacientov v Lennox Castle tvorili mladiství s nízkymi hodnotami IQ a takí, ktorí jednoducho prepadli cez diery v trestnom a sociálnom systéme. V roku 2013 denník Daily Record informoval o prípade Normana Telfera, ktorého do ústavu umiestnili vo veku štrnásť rokov preto, že chodil poza školu, a zostal tam viac ako štyridsať rokov. V atmosfére tridsiatych rokov 20. storočia sa mladé dievčatá z robotníckej triedy, ktoré sa odmietali prispôsobiť vtedajším sexuálnym normám, často klasifikovali ako „morálne degenerované“. Zamestnanci, ktorí pracovali v Lennox Castle v posledných rokoch jeho existencie, si ešte pamätajú na pacientky, v tom čase už staršie dámy, ktoré sa stali obeťami takýchto neopodstatnených a zaujatých lekárskych diagnóz.
Počas druhej svetovej vojny nemocnicu na istý čas zabrala armáda a krátko po skončení vojny bolo v Lennox House zriadené samostatné pôrodnícke oddelenie pre širokú verejnosť, kde sa v roku 1948 narodila Marie McDonald McLaughlin Lawrie – speváčka známejšia ako Lulu.
V nasledujúcich desaťročiach sa nemocnica snažila zvládnuť dopyt po jej službách a čelila problémom s personálom a prekročením kapacity. V roku 1957 tu vypukli rozsiahle nepokoje a na pomoc pri obnovení poriadku museli privolať hasičov, ktorí napokon spacifikovali páchateľov – skupinu mimoriadne narušených pacientov, ktorých len krátko predtým priviezli do Lennox Castle z iných nemocníc.
V súvislosti s meniacim sa prístupom k liečbe duševného zdravia a odsudzujúcimi správami o zlých podmienkach a zlom zaobchádzaní s pacientmi vyšla v roku 1989 v časopise British Medical Journal štúdia, ktorá odhalila, že štvrtina pacientov nemocnice trpela „výraznou podváhou a podvýživou.“ V deväťdesiatych rokoch napokon Lennox Castle postupne zatvorili. Do roku 2002 zostali už len zvyšky pôvodného hradu a okolité pozemky od NHS (National Health Service) nakoniec odkúpila spoločnosť Celtic. Futbal bol dôležitou súčasťou života v nemocnici už od jej prvých dní; na jednej fotografii z roku 1938 je zobrazené mužstvo pacientov nemocnice Lennox XI pózujúce s A tímom Celticu. Do Lennoxtownu vtedy pricestovali vzácni hostia, aby odohrali úvodný zápas na novom futbalovom ihrisku zariadenia.
