Pochovaná dedina Al Madam

V púštnom emiráte Šardžá, približne hodinu cesty autom od žiarivých mrakodrapov a nablýskaných drahých áut Dubaja, sa nachádza mestečko Al Madam, ktorého jedinou pozoruhodnosťou je zrejme každoročný nákupný festival. Existuje však aj staršia časť tohto mesta a miestni ju nazývajú “staré Al Madam”, “mesto duchov Al Madam” či “pochované mesto”. Toto neveľké osídlenie postavili v 70. rokoch 20. storočia, aby sem nasťahovali beduínske obyvateľstvo, väčšinou z kmeňa Al Ketbi, ale v 90. rokoch 20. storočia ostalo opustené a v súčasnosti si ho podmaňuje piesok. Na leteckých snímkach vidieť len hŕstku striech, múrov a stromov. Kostra tohto mestečka je jediným znakom, že tu kedysi vôbec niekto žil. Ako sa však mohlo stať, že zostalo opustené? To je predmetom mnohých debát.

V mestečku stoja dva rady domov a mešita. Na mnohých budovách ešte stále visia na pántoch hrdzavé železné brány a zívajúce prázdne okná bez skiel umožňujú zvedavcom vliezť dnu, hoci by si mali dávať pozor na ich súčasných obyvateľov – škorpiónov. V domoch ostali farebné dlaždice a opustený nábytok, olupujúca sa farba a nástenné maľby a piesok hromadiaci sa až po strop, pretože púšť pomaly znovu dobýja toto mesto duchov. Jasnou odpoveďou na otázku, prečo všetci odišli, by mohli byť drsné životné podmienky – od púšte, ktorá sa stále snaží preniknúť do príbytkov, až po nedostatok spoľahlivej elektriny -, znásobené chýbajúcou infraštruktúrou. Človek si vie poľahky predstaviť, že pri masívnom rozmachu luxusných miest ako Dubaj obyvatelia opúšťali tieto malé púštne mestečká a odchádzali za lepším životom.

Existuje však aj iná teória – že ich vyhnali bytosti známe ako džinovia.

Džinovia sú nadprirodzené bytosti, ktoré sa vyskytujú v islamskej viere, a v podstate predstavujú určitý typ polobohov. Existujú v inej dimenzii reality, pre ľudí zvyčajne neviditeľnej, a disponujú rôznymi schopnosťami, predovšetkým dokážu meniť podobu. Nie sú však nesmrteľní ako bohovia, pretože ich človek môže v boji zabiť. Džinovia sa prvýkrát objavili v predislamskej arabskej mytológii a pravdepodobne boli démonizáciou starších pohanských predstáv, čo by vysvetľovalo aj možný aramejský pôvod tohto slova. V Koráne sa spomínajú dvadsaťdeväťkrát, ale z božstiev sú degradovaní na nižších duchov, pravdepodobne preto, aby ich ľudia ďalej neuctievali. Niektoré texty uvádzajú, že džinovia predstavovali rasu, ktorá obývala Zem pred ľuďmi. Ľudia v predislamskej Arábii ich vraj privolávali, aby im odovzdali vedomosti, ponúkli ochranu alebo vykonali skutky v ich mene. Ľudia na Západe poznajú tieto bytosti ako džinov, ktorí plnia želania. Hovorí sa o nich, že majú štíhle a sotva hmotné telá, ktoré môžu prevziať akýkoľvek tvar alebo formu podľa želania. Často sa zobrazujú v podobe hada alebo ako človek s kopytami namiesto nôh, ale nadobudnú aj výzor jaštera či škorpióna.

S opusteným mestom duchov Al Madam sa spájajú správy najmä o džinovi menom Um al-Duwais, ktorý tam údajne straší. Táto nadprirodzená bytosť sa opiera o základnú bytosť folklóru: sirénu. Všetci poznáme klasické príbehy o tom, že krásna, ale podivná žena je v skutočnosti mocná bytosť alebo zlá entita v prestrojení, ktorej úlohou je zlákať ľudí do temnoty, poslať ich do pekla alebo sa nimi živiť, aby získala väčšiu moc. Umm al-Duwais je stelesnením tohto príbehu v arabskej kultúre. V tejto súvislosti stojí za zmienku, že nie všetci džinovia sú zlí. Bývajú skôr neutrálnou silou, ktorá prejavuje slobodnú vôľu a podlieha súdu Alaha, rovnako ako ľudia. Umm al-Duwais na seba berie podobu krásnej ženy s dlhými tmavými vlasmi, ale hovorí sa, že v skutočnosti ľudí láka najmä jej sladká, omamná vôňa. Vraj sa zjavuje ako stratená mladá žena hľadajúca pomoc. V noci sa potuluje po uliciach, kde môže loviť mužov, poháňaných žiadostivosťou. Keď muža naláka, zmení podobu na skrivenú starenu a odreže mu hlavu.

Pravdepodobne tento mýtus vznikol preto, aby boli muži verní svojim manželkám a báli sa vyhľadávať intímnosti s cudzími ženami. V kultúre Emirátov existuje príslovie, ktoré to odráža: “Noc nie je pre ľudí.”

Jeden príbeh hovorí, že muž, ktorý sa s ňou stretol, prežil, pretože zo strachu začal vyvolávať Alaha. Keď džin počul toto sväté meno, zľakol sa a utiekol. Pravdaže, aj tento príbeh zapadá do väčšiny legiend o porážaní zlých tvorov. Rovnako ako sa upíri boja kresťanských krížov a démonov dokáže vyhnať recitovanie úryvkov z Biblie, aj tohto džina možno odohnať vyvolávaním Alahovho mena. Niektorí veria, že džin môže človeka skutočne posadnúť – a zdá sa, že ide o pretrvávajúce a rozšírené presvedčenie. V roku 2016 sa medzi pakistanskými ženami vyskytli prípady akejsi “mánie” a pripisovali sa tomu, že ich posadol džin. Na druhej strane ženy boli odjakživa obviňované zo skazenosti a posadnutosti nejakým druhom zla, keď čo i len v najmenšom prekročili kritériá, ktoré pre ne stanovili muži. Ak sa pozriete na lekárske prípady z minulosti, mnohé ženy trpiace psychickými problémami, chorobami ovplyvňujúcimi hladinu hormónov alebo zdravotnými ťažkosťami súvisiacimi s reprodukčnými orgánmi (napríklad syndrómom polycystických vaječníkov) sa jednoducho označili za “hysterické” a držali ich až do smrti v ústraní, aby nikomu nespôsobovali nepríjemnosti. Pokiaľ chceme pochopiť vznik mnohých paranormálnych predstáv, je nevyhnutné zasadiť ich do kontextu kultúrneho prostredia a sociologických aspektov.