Sirotinec Büyükada

Staré mesto Istanbul (do roku 1930 známe ako Konštantínopol), hlavné mesto Byzantskej aj Osmanskej ríše, leží na siedmich pohorkoch na trojuholníkovom polostrove medzi Áziou a Európou. Tisíce rokov slúžilo ako most, no zároveň aj prekážka, pre dopravu medzi východom a západom. Jeho starobylé hradby s vežičkami a cimburím, ktoré obmývajú vody “troch morí”, Zlatého rohu, Bosporu a Marmarského mora, pretrvali do dnešných čias. Dodnes stoja aj najimpozantnejšie stavby mesta – Hagia Sofia, ktorú dal postaviť byzantský cisár Justinián a ktorú v roku 537 vysvätili za kresťanský kostol, a osmanská Modrá mešita (mešita sultána Ahmeda I.) s minaretmi a nádhernými dlaždicovými interiérmi, dokončená v roku 1616 – obe sú pripomienkou toho, že Istanbul sa vždy nachádzal na križovatke dejín. Bol sídlom imperiálnej a duchovnej moci, miestom náboženského súladu aj konfliktu, námorného aj suchozemského obchodu, zbožnosti aj chamtivosti, ušľachtilého umenia aj nízkej prešibanosti, násilia a intríg. Stavby z tehál, mramoru, dlaždíc a kameňa nám však rozprávajú len polovicu príbehu o bohatom architektonickom dedičstve Turecka. Pred 20. storočím bola veľká väčšina budov v Istanbule a jeho okolí z dreva.

V Polatlı vo vnútrozemí Turecka, neďaleko dnešného hlavného mesta Ankary, sa dodnes zachovali pozostatky hrobky z borievkového a borovicového dreva a 40 metrov vysokej pohrebnej mohyly kráľa Midasa, legendárneho vládcu frýgického kráľovstva z doby železnej. Predpokladá sa, že ide o najstaršiu neporušenú drevenú stavbu na svete. To, že sa hrobka zachovala, je prakticky zázrak, pretože množstvo iných legendárnych drevených chrámov, palácov, domov a mostov na celom svete podľahlo ohňu, hnilobe a červotočom, alebo ich jednoducho zbúrali a nahradili pevnejšími murovanými stavbami.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pre mesto, ktoré napádali, obliehali, plienili a drancovali Gréci, Rimania, kresťanskí križiaci aj moslimskí Turci, je drevo dosť mizernou voľbou. Na začiatku 16. storočia však zemetrasenia vyvolávali viac obáv ako potenciálni cudzí agresori a pri jednom mimoriadne silnom zemetrasení v roku 1509 sa ukázali konštrukčné výhody drevených budov. Pri otrasoch sa knísali a v prípade poškodenia spôsobili menšie škody. Ich oprava alebo výmena bola vo všeobecnosti oveľa jednoduchšia a lacnejšia. Vzhľadom na obmedzený priestor na polostrove bolo drevo vhodnou voľbou aj na výstavbu vyšších domov. Charakteristickým znakom tradičných istanbulských obydlí bol akier na poschodí. Horná časť mnohých domov vyčnievala nad úzke uličky pod nimi, čím poskytovala viac priestoru vo vnútri obydlia vítaný tieň či prístrešok pre chodcov prechádzajúcich po dláždenej ulici. Zhluky týchto stavieb, často natlačených husto na sebe, možno vidieť aj dnes v okolí Süleymanovej mešity a v časti Zeyrek, ktorá patrí do istanbulskej štvrte Fatih. V dôsledku požiarov počas prvej svetovej vojny však mesto vydalo nariadenia obmedzujúce výstavbu drevených budov, ktoré spolu s úpadkom tradičných tesárskych zručností na ich údržbu a intenzívnou modernizáciou Istanbulu v posledných desaťročiach spôsobili, že väčšina starých drevených domov bola zrovnaná so zemou.

Predsa sa však na Büyükada, jednom z deviatich Princových ostrovov v Marmarskom mori, nachádza pozostatok najväčšej známej čisto drevenej stavby, akú kedy v Eurázii vybudovali, a pravdepodobne aj druhej najväčšej na svete. Túto 21 metrov vysokú a asi 1 025 metrov dlhú budovu postavil v roku 1898 známy francúzsko-osmanský architekt Alexander Vallaury podľa všetkého ako hotel a kasíno pre spoločnosť Compagnie Internationale des Wagons-Lits – firmu, ktorá prevádzkovala železničnú trať naprieč kontinentom, známu luxusným vlakom Orient Express. Neskôr ho vo svojom kriminálnom románe zvečnila Agatha Christie. Medzi ďalšie Vallauryho stavby v Istanbule patril neoklasicistický hotel v západnom štýle s názvom Pera Palace, ktorý postavili v roku 1892 pre bohatých, prevažne európskych návštevníkov prichádzajúcich do hlavného mesta Osmanskej ríše týmto slávnym vlakom. Hotel na Büyükada, ktorý konštrukčne zodpovedá viac domácej architektúre, bol navrhnutý s cieľom prilákať presne ten typ zámožnej zámorskej klientely, ktorá sa v tých časoch vozila v luxusných vozňoch spoločnosti do Istanbulu v čoraz väčšom počte. Z dôvodov, čo už dávno upadli do zabudnutia, zrejme pre nesúhlas vládnuceho sultána Abdülhamida II. s hazardnými hrami, hotel nakoniec nedostal povolenie otvoriť pre platiacich hostí. Pútavú budovu z obdobia belle époque potom v roku 1903 kúpil grécky filantrop, ktorý ju daroval Konštantínopolskému ekumenickému patriarchátu, aby ju prestaval na sirotinec a školu.

Počas existencie sirotinca prešlo jeho (pochopiteľne) drevenými dverami takmer 6 000 detí. Za ten čas padla Osmanská ríša, prebehli dve svetové vojny, jedna alebo dve revolúcie a hlavným mestom nového sekulárneho tureckého štátu sa namiesto Istanbulu stala Ankara. V roku 1964, v čase rastúceho napätia medzi Gréckom a Tureckom v súvislosti s Cyprom, však sirotinec napokon zatvorili.

Odvtedy jeho drevené trámy a nosníky nahlodáva zub času, a to aj napriek tomu, že ho nedávno vrátili do rúk gréckej pravoslávnej cirkvi a dohliadajú naň strážcovia, ktorí bývajú v susednej stavbe. Útočisko pre deti bez rodičov či opatrovníkov, ktoré malo pôvodne hostiť (a zabávať) cestovateľov, tak postihol ten najkrutejší osud – ostalo opustené.