Orkneje sa nachádzajú neďaleko pobrežia najsevernejšíeho cípu Škótska v zemepisnej šírke, ktorá je len o 80 km južnejšie ako Grónsko. Škótsky učenec Hugh Marwick sa vyjadril, že na nich panuje jedno z „najodpornejších počasí pod slnkom“. Internetový turistický sprievodca po ostrovoch poznamenáva, že pokiaľ chcete „cestovať na Orkneje alebo z nich, ste aj v súčasnosti vydaní na milosť a nemilosť počasiu“. Pred príchodom satelitných technológií tu zvykli lode a lietadlá pre hmlu uviaznuť aj niekoľko dní. Ďalšou neprekonateľnou prekážkou cestovateľov a častým narušiteľom trajektovej dopravy na ostrovy sú prudké víchrice, ktoré sa v nevľúdnejších mesiacoch roka ženú z Atlantiku cez Severné more. Výnimkou nie sú ani mesiace, keď sa slnko ukáže len zopár hodín, ak vôbec, a inak sú ostrovy zahalené v temnote. Dokonca aj počas tých najteplejších dní v júni, keď tu naopak slnko takmer nezapadá, bičujú Orkneje víchrice tretieho či štvrtého stupňa.
Len máloktorí návštevníci, čo podstúpia dvojhodinovú plavbu trajektom zo Scrabsteru na Škótskej pevnine, by nesúhlasili so slovami Magnusa Spencea, ktorý v kniha Klíma Orknejí (1908) vyhlásil, že „v sile a frekvencii výskytu týchto vetrov sa im nevyrovná žiadny iný región Veľkej Británie“.
Keďže na Orknejách nerastú takmer žiadne stromy, nedá sa pred víchricou ani nikde ukryť, takže pobyt na ostrovoch človeka nepochybne zocelí.
Práve vďaka takýmto silným vetrom však uzreli po prvý raz svetlo sveta ruiny prehistorického osídlenia na Mainlande, najväčšom ostrove súostrovia. Celé stáročia ležala osada pochovaná pod piesočným pahorkom známym ako Skara Brae (alebo Skerrabra, ako mu hovoria domáci) na brehu zálivu Skaill. Počas jednej búrlivej noci vo februári 1850 sa však prebrala zo spánku. Víchrica a divoké vlny Atlantiku bičovali západné pobrežie tak silno, že sa časť brehu zrútila, strhla so sebou aj kus trávnika z pahorku a tam, kde bola kedysi pevná zem, ostali len diery. V tom okamihu sa do viktoriánskej, parou poháňanej prítomnosti dostal kus pravekej minulosti v podobe ruín neolitického osídlenia. Tak sa to aspoň hovorí.
Dobové predpovede počasia nespomínajú žiadne neobvyklé meteorologické javy. Na druhej strane, zúrivé vlnobitie a prudké vetry sú na Orknejách bežné. Niektorí však vravia, že túto lokalitu objavili až oveľa skôr a odkazujú na záznamy o prehistorických objavoch na ostrove z roku 1769.
Či už je príbeh o silnej búrke pravidivý alebo nie, v 60. rokoch 19. storočia miestny vlastník pozemkov William Graha Watt, 7. zeman zo Skaillu, inicioval sériu vykopávok na tomto mieste. Jednu z nich viedol aj James Farrer, ktorý sa v súvislosti so Skara Brae spomína ako „neslávne známy a žalostne nesystematický archeológ“. Ďalšie vykopávky však viedol miestny archeológ George Petrie, ktorý bol oveľa pedantnejší a v roku 1867 odovzdal Škótskej archeologickej spoločnosti dokument s podrobným opisom svojich nálezov.
Na mieste vykopali štyri kamenné obydlia z obdobia medzi rokmi 3200 a 2000 pred n. l., a v nich našli pozoruhodne dobre zachovaný nábytok – postele, stoličky, police a ohniská – a množstvo rôznych nástrojov, hrncov, korálikov. Všetky boli, rovnako ako budovy, celé z kameňa.
Po všetkom tom počiatočnom nadšení zo Skara Brae, ktorého večné tajomstvá sa dokonca ospevovali v básňach, záujem o ruiny po časoch Petrieho upadol.
Až do 20. rokov minulého storočia tu už neprebiehali žiadne oficiálne vykopávky. Archeologický záujem o túto lokalitu vtedy znovu naštartovalo miestne búrlivé počasie. Zo strachu, že by Skara Brae mohlo podľahnúť vetru a vlnám, v roku 1925 postavili na pobreží ochranný múr a archeológ Vere Gordon Childe mal viesť nový výskum. Pustil sa do poráce a podarilo sa mu objaviť štyri nové obydlia, takže sa ich celkový počet zvýšil na osem.
Childea zaujímalo, čo prinútilo obyvateľov osady, aby ju približne 2 000 rokov pred n. l. opustili. Nielenže vtedy zo svojich domovov odišli, no podľa všetkého tu nechali aj množstvo veľmi cenných osobných predmetov. Práve tie boli, podľa jeho názoru, dôkazom veľmi chvatného úteku.
Objavili sa aj teórie, že jednou z možných príčin, ktoré by vysvetľovali takýto útek, by mohla byť nejaká dávna meteorologická katastrofa. Možno sa ostrovom prehnala búrka, rovnako ukrutná ako tá, ktorá neskôr znovu odhalila osadu svetu.
Na tom síce môže byť niečo pravdy, ale moderní archeológovia na to majú iný pohľad. V súčasnosti sa prikláňajú skôr k názoru, že nešlo o rýchly útek, ale skôr postupný odchod, ktorý trval niekoľko rokov. S najväčšou pravdepodobnosťou bol dôsledkom prirodzeného spoločenského vývoja kmeňa a zmien v krajine, ktoré spôsobila pobrežná erózia. Skara Brae predtým stálo ďalej vo vnútrozemí, ale príliv sa časom prehrýzol pobrežím až k nemu.
V súčasnosti Skara Brae naďalej najviac ohrozuje počasie. Stúpajúca hladina morí a čoraz častejšie silnejšie búrky, ktoré sa spájajú s klimatickou zmenou, by ho mohli zmietnuť z povrchu rovnako náhle ako ten vietor, ktorý ho pred rokmi odhalil na svetlo sveta.
