Soľné pláne Makgadikgadi

Pred poslednou dobou ľadovou pokrývalo jazero Makgadikgadi veľkú časť v súčasnej severnej Botswane. Toto jazero napájané z riek Nata a Boteti nemalo žiadny prirodzený odtok. Vďaka tomu sa v nízko položených oblastiach postupne hromadila soľ. Potom, takmer pred 10 000 rokmi, sa podnebie v južnej Afrike výrazne zmenilo a jazero vyschlo. Zanechalo po sebe sériu soľných pláni pokrývajúcich takmer 10 000 štvorcových míľ, čo spôsobilo, že panvy Makgadikgadi boli pravdepodobne najväčšou sieťou soľných pláni na svete.

Pláne sú rozsiahle, pusté a nehostinné. Napriek tomu život tu pretrváva. Sú jedným z dvoch chovných miest pre plameniaky v južnej Afrike (aj to iba v panve Soa) a letné dažde na krátko zaplavia panvu a prinesú na predtým neživú planinu rôzne druhy divej zveri. V období sucha jedinými vtákmi sú pštrosy, kulík hrdzavopásy (Charadrius pallidus) a kulík pastiersky (Charadrius pecuarius). Trávnaté oblasti na okraji panvy sú domovom korytnačiek, hadov a jašteríc vrátane endemickej makgadikgadi agamy ostnatej.

Posledné štúdie o ľudskej mitochondriálnej DNA naznačujú, že moderný Homo sapiens sa začal v tomto regióne vyvíjať asi pred 200 000 rokmi, keď to ešte bola rozsiahla a mimoriadne úrodná oblasť jazier, riek, močiarov a lesov.

Soľné pláne boli aj hlavnou prekážkou pre misionárov, ktorí sa v Afrike snažili presunúť na sever. Oblasť je tak veľmi nehostinná, že ľudský zásah bol minimálny a panvy zostávajú celkom neporušené,. V roku 1991 sa začalo v Sua Pan s komerčnou extrakciou soli a uhličitanu sodného a existujú aj plány na odvádzanie vody z rieky na zavlažovanie, čo by mohlo vážne ohroziť celý ekosystém najväčšej soľnej panvy.

V Nxai Pan sa stále nachádzajú baobaby, ktoré maľoval britský umelec z 19. storočia Thomas Baines v roku 1862. Aj po vyše 150 rokoch nájdeš originálny strom z obrazu ktorému sa odlomila iba jedna vetva.