Uprostred Botswany sa rozprestiera krajina, ktorá vyzerá ako koniec sveta: biela horizontálna prázdnota, soľ a horúci vzduch. Potom prídu dažde a Makgadikgadi sa na krátky čas úplne zmení. Objaví sa voda, tisíce plameniakov, stáda zebier a pakoní a miesto, ktoré ešte nedávno pôsobilo takmer bez života, sa zrazu zaplní pohybom.
Pod obrovskými soľnými pláňami zostala stopa po prastarom jazere Makgadikgadi, ktoré kedysi pokrývalo veľkú časť dnešnej severnej Botswany. Rieky prinášali vodu do rozsiahlej vnútrozemskej panvy bez prirodzeného odtoku a po postupnom vysychaní tu zostali gigantické vrstvy soli. Výsledkom je jeden z najväčších systémov soľných plání na Zemi — krajina taká rovná a otvorená, že horizont miestami pôsobí takmer nereálne.
Najväčší trik Makgadikgadi prichádza s obdobím dažďov. Voda sa rozleje po plytkých panvách a biela pustatina sa začne meniť na dočasný mokraďový svet. Objavujú sa tu tisíce plameniakov a ďalších vodných vtákov, zatiaľ čo cez širší región migrujú veľké stáda zebier a pakoní. Botswana Tourism Organisation uvádza Makgadikgadi medzi miestami s výrazne sezónnym pozorovaním zveri — dažde tu doslova prepínajú krajinu do úplne iného režimu.
Keď voda zmizne, zostane soľ, prach, ostré svetlo a priestor, ktorý nemá veľmi kde skončiť. Práve tento extrém je na Makgadikgadi najnávykovejší. Jeden mesiac môže pôsobiť ako sterilná biela planéta, o niekoľko týždňov neskôr sa na rovnakom mieste objavia kŕdle ružových vtákov a stáda zvierat smerujúce za čerstvou vegetáciou.
V roku 2019 dostalo Makgadikgadi ešte jednu, oveľa zaujímavejšiu kapitolu príbehu. Štúdia publikovaná v časopise Nature na základe mitochondriálnej DNA navrhla, že práve širšia oblasť dávnych mokradí Makgadikgadi–Okavango mohla približne pred 200 000 rokmi predstavovať domovinu veľmi starej materskej línie moderných ľudí. Z tvrdenia okamžite vznikli titulky o „rodisku ľudstva“. Záver štúdie zostáva predmetom odbornej diskusie, no predstava dnešnej soľnej pustatiny ako kedysi zelenej krajiny plnej jazier, riek a mokradí jej pridáva ďalší rozmer.
Do krajiny zapadajú aj baobaby pri Nxai Pan. Britský umelec Thomas Baines ich namaľoval už v roku 1862 a skupina stromov známa ako Baines‘ Baobabs stojí na mieste dodnes. V priestore, ktorý sa mení medzi vyprahnutou soľnou pustatinou a sezónnym rajom pre zvieratá, sú tieto stromy jednou z mála vecí, ktoré akoby odmietali hrať podľa miestnych pravidiel času.
