Takmer sa zdá, že raj sa od bežného sveta veľmi nelíši: aj tam však občas musíte vyniesť odpadky. Keď však to smetiarom prerastie cez hlavu, s hrôzou zistíme, že nastalo peklo. Práve tento rozpor medzi nebeskou blaženosťou a prízemnými problémami panuje na súostroví Maldivy, ktoré milovníci kokosových paliem a krištáľovo čistej vody považujú za jednu z najpresvedčivejších pozemských predstáv rajskej záhrady. Niečo na tom bude: Božský rozsievač, ktorý roztrúsil týchto dvadsaťšesť koralových atolov, z ktorých každý tvorí desiatky ostrovov, po Indickom oceáne, musel mať sakramentský zmysel pre farby a tvary. A nepochybne musel mať aj praktického ducha, z čoho sa od 70. rokov 20. storočia tešia miestni hotelieri. Tunajšie piesočnaté jazyky, ladne sa vinúce okolo plytkých, zvlnených lagún, sú naozaj stvorené na sladké plážové ničnerobenie a na stavbu bungalovov na koloch, po ktorých turisti šalejú. Preto boli v typickom miestnom štýle niektoré z osemnástich stoviek neobývaných ostrovčekov prestavané na luxusné dovolenkové komplexy, vďaka ktorým sa krajina zapísala do povedomia turistov.
Na ostrovnom území je navyše jednoduchšie oddeliť ľudí od seba: dovolenkári žijú na hotelových ostrovoch a neočakáva sa od nich, že budú navštevovať ostrovy Maldivčanov – tí sa zasa nesmú odvážiť na ostrovy pre turistov, teda pokiaľ tam nepracujú. Každý sa drží svojho, čo pre viac ako štvrtinu Maldivčanov znamená oblasť hlavného mesta Malé. Nové mestské náplavy tam trpko ľutujú, že veľký tvorca nemohol lepšie predvídať problémy s priestorom a so spracovaním odpadu.
Situácia sa už mení na nočnú moru: počet obyvateľov sa za posledné tri desaťročia zdvojnásobil na štyristo tisíc, súostrovie ročne navštívi takmer osemstotisíc turistov a len v hlavnom meste sa na necelých dvoch štvorcových kilometroch tlačí viac ako stotisíc ľudí. V roku 1992 si úrady mysleli, že našli riešenie. Vtedy prišli s geniálnym nápadom: premeniť susedný ostrovček Thilafushi na skládku odpadu. Tento nápad však čoskoro narazil na jednoduchú matematiku. Priemerný obyvateľ Malé vyprodukuje denne 2,8 kg odpadu (v porovnaní s 0,7 kg u obyvateľov ostatných ostrovov a 4 až 7 kg u turistov), takže hlavné mesto vysype na Thilafushi každý deň viac ako tristo ton odpadu. A hoci skromný, menej ako 200 metrov široký zakrivený pás zeme robí, čo môže, nedokáže takýto nápor odpadu absorbovať. Preto je už niekoľko rokov absolútne zasypaný odpadom, a to aj napriek záslužnému úsiliu skupiny bangladéšskych prisťahovalcov, ktorí ho usilovne spaľujú, vystavujúc sa potenciálne toxickým výparom. Úprimne povedané, pri západných vetroch si ich užíva aj hlavné mesto vzdialené len šesť kilometrov od Thilafushi. Ani lagúna nie je ušetrená: ak človek nevie, čo s ďalšou dávkou, prečo ju jednoducho nevyhodiť na plytčinu okolo ostrova? Thilafushi sa tak neustále zväčšuje – piesok a koraly sa menia na hory odpadkov. Voda v lagúne je opäť nenápadne, ale isto kontaminovaná nebezpečnými látkami, ako sú ťažké kovy a škodliviny z batérií a chemických výrobkov. A nezabúdajme na smutné divadlo plávajúcich odpadkových „pltí“, ktoré sa občas od ostrova odpojia a nechajú sa unášať krásnymi tyrkysovými vlnami do diaľky.
Otvorená skládka na Thilafushi je síce najviditeľnejšou infekčnou ranou, ale problém sa týka celého súostrovia. Najviac sa prejavil v roku 2004, keď cunami rozniesla odpadky prakticky po všetkých atoloch. V reakcii na to bolo zriadených osemdesiat zberných stredísk, ale dnes väčšina z nich nefunguje, pretože chýba personál alebo jasné pravidlá, ktoré by občanom a podnikom vysvetlili, čo môžu a čo nemôžu robiť.
Pravdou však je, že Maldivy majú plné ruky práce s inými problémami: najvyšší bod ostrova sa nachádza približne tri metre nad hladinou mora, takže sa môže stať, že hora odpadkov na Thilafushi zmizne pod stúpajúcou hladinou oceánu a triedenie sa stane nepodstatným výstrelkom.
