Džungľa Idukki: Kde vám príroda uvarí večeru a naučí vás jesť Indiu

Z Munnaru sme odchádzali s plným vedomím, že náš ďalší cieľ nebude žiadny uhladený rezort s chladenými uteráčikmi na recepcii. Išli sme na farmu a presne s tým sme aj rátali. Lenže Kérala má vo zvyku vaše očakávania zobrať a ešte ich o úroveň vyostriť. Keď nás šofér po hodinách natriasania vysadil v obci Erattayar (okres Idukki), pochopili sme, že slovo „samota“ tu naberá úplne iný rozmer.

Odbočili sme z aspoň trochu normálnej, vyjazdenej cesty a nasledovalo 300 metrov prudkého klesania po nespevnenej ceste rovno do hlbokého údolia, obklopeného pralesom. Cesta to bola taká strmá a úzka, že na jej samotnom konci mal šofér našej Mahindry obrovský problém vôbec otočiť auto. Na úplnom konci tohto zrázu nás čakali len dva malé domčeky. Boli sme na mieste.

Naša nová základňa sa volá Narimattathil Organic Farm (na webe známa aj ako Best Kerala Homestay) a vedie ju miestny farmár Soji Chacko. A tu sa musíme na chvíľu zastaviť, lebo náš domáci nie je len taký obyčajný pestovateľ. Je to držiteľ rekordu, ktorý bol v roku 2022 zapísaný v India Book of Records.

Keď si však ten jeho rekord začnete hľadať na internete, narazíte na jeden obrovský prekladateľský a logický „brain-fuck“. Mnohé zdroje totiž tvrdia, že vypestoval 2 907 „odrôd“ plodín, vrátane 1 000 druhov kardamómu a 500 druhov korenia. Ak máte aspoň elementárne znalosti botaniky, viete, že toľko druhov kardamómu snáď ani neexistuje, ani keby ste ho roky mutovali v tajnom laboratóriu. Pri detailnejšom pohľade na certifikát z fotiek sa však táto záhada konečne vysvetlí. Nejde o 1 000 biologických druhov. V texte sa pri tých číslach skrýva drobná skratka „nos.“ – teda „numbers“ (kusy). Sojiho rekord spočíva v tom, že na svojej relatívne malej farme (s rozlohou 1 hektár a 4 akre) dokázal s extrémnou hustotou zasadiť a úspešne vypestovať 2 907 rastlín obrovskej rozmanitosti. Má tam tisíc kríkov kardamómu, päťsto lán korenia a k tomu vanilku, muškátové orechy, kurkumu, zázvor, horký melón, brečtanovú tekvicu (Coccinia grandis) či obrovskú tropickú hľuzu jam (Dioscorea). Nie je to rekord o objeme vyprodukovaných ton, ale o tom, že do jedného malého pralesa natlačil neuveriteľný a funkčný botanický chaos.

Na dvore nás s úsmevmi víta celá família: Soji, jeho manželka, tri deti, jeho brat a babka (pri ktorej sme vlastne nikdy presne nezistili, koho to je babka, ale v Indii je rodina veľmi elastický pojem). Keďže sme traja, dostávame pre seba jeden samostatný domček a ešte jednu extra izbu priamo pri ich rodinnej kuchyni.

Prvé momenty sú v znamení existenčného reštartu a otázok: Čo tu budeme celé tri noci robiť? Vieme sa odtiaľto vôbec niekam dostať a máme vôbec signál?. Po tej dlhej ceste však nepotrebujeme nič iné, len si sadnúť. Rodina nám na privítanie nesie poháre s ružovkastým nápojom. Vysvetľujú nám, že je to džús z „Chambakka“ (najprv wtf moment, potom ukázanie na strom, fotenie, identifikácia cez ChatGPT = jávske jablká). V živote sme o takomto ovocí nepočuli, nieto ho ešte videli. S typickou stredoeurópskou paranojou voči neprevarenej vode a neznámym tekutinám si s nedôverou odpijeme… a je to fantastické.

Dnes už nič neplánujeme, len pozorujeme domácich pri práci a obzeráme si ten náš nový kúsok zeme. Tu si totiž musíme hneď na úvod ujasniť jednu zásadnú vec: to, čo si bežný Slovák predstaví pod slovom “plantáž” alebo “farma”, má od indickej reality asi tak ďaleko ako treska od kaviáru. Zabudnite na úhľadné riadky, vypleté záhončeky alebo nejaký logický, vizuálny poriadok. Farma na korenie v okrese Idukki je v podstate len skultivovaná, presekaná a mimoriadne produktívna džungľa. Na prvý pohľad to vyzerá, akoby ste proste zablúdili niekde hlboko v pralese.

Realita je však taká, že doslova každá jedna rastlina, strom, ker či dokonca to, čo váš stredoeurópsky mozog vyhodnotí ako agresívnu burinu, je nejaká úžitková plodina. Pre našinca je to absolútny botanický chaos. Vďaka tréningu z predchádzajúcej farmy a prechádzkam po neznámych chodníčkoch vieme s trochou snahy identifikovať bambusy, kakao, čierne korenie, kávu a kardamóm , prípadne gigantickú papáju, mango či kokosy. Ale pozor – to platí výlučne len vtedy, ak to má práve nejaké plody. Akonáhle rastlina nekvitne a nerodí, ste úplne stratení a máte pocit, že ste vošli do divočiny, z ktorej niet návratu.

Priestor tu je veľmi strohý. Jediná zarovnaná plocha v tomto strmom teréne, ktorá inak rodine slúži aj ako ihrisko, nie je žiadny betón. Je to len perfektne vyhladená, na kameň stvrdnutá hlina bez jediného stebla trávy. Práve na nej sa aktuálne na ostrom slnku sušia klinčeky v troch rôznych fázach. Na jednom konci sú tie úplne čerstvé zelené, uprostred polosuché a na druhom už tie stvrdnuté, hnedé, ktoré si doma bežne sypeme do vareného vína.

Zoológia v praxi: Od miniatúrnych včiel po lietajúce tanky

Keď žijete na indickej farme uprostred divokej prírody, vaša zóna komfortu a vzťah k hmyzu sa musia radikálne zmeniť. Gekóny domáce, ktoré s neuveriteľnou rýchlosťou pobehujú po stenách našich izieb, považujeme za absolútny štandard a sme za ne vďační – aspoň lovia tie horšie veci.

A toho „horšieho“ je tu po zotmení celkom dosť. Narážame napríklad na švába amerického (Periplaneta americana). Zabudnite na tie malé, plaché chrobáčiky z európskych panelákov. Toto patrí medzi najväčšie druhy švába na svete, dorastajúci do veľkosti vašej dlane (približne 7 – 8 cm aj s tykadlami), a čo je úplne najhoršie – on, potvora, lieta. Keď na vás v tme nečakane zaútočí takýto ťažkotonážny biologický dron, aj ten najväčší hrdina začne mierne panikáriť.

Vonku pri našom domčeku nachádzame aj malý drevený úľ, ktorý vyzerá ako zmenšená poštová schránka. Žijú v ňom včielky rodu Tetragonula. Sú také absurdne miniatúrne, že by ste si ich na prvý pohľad pomýlili s bežnou muškou. Spoločnosť nám tu dotvárajú aj obrovské tesárske mravce a, žiaľ, komáre tigrované (Aedes albopictus). Tieto indické komáre majú jednu obzvlášť frustrujúcu evolučnú výhodu – vôbec nebzučia. Len si k vám v absolútnej tichosti prisadnú a urobia si z vás chodiacu krvnú banku.

Kurz indickej kuchyne: Od sebatrýznenia s plackami po alchýmiu korenia

Večery na farme sa stávajú našou najobľúbenejšou časťou dňa. Pridávame sa k rodine do ich malej kuchyne, čo sa v podstate rovná privátnemu a úplne bezplatnému kurzu varenia. Tu sa nám okamžite rúcajú všetky kulinárske predsudky z domova a učíme sa, že indická gastronómia je z polovice fyzika a z polovice čistý masochizmus.

Hneď prvý deň sme sa učili robiť slávne keralské placky Parotta. Ak ste si mysleli, že je to len nejaké jemné vaľkanie a naťahovanie cesta, ste na hlbokom omyle. Je to regulérna akrobacia. Cesto (mimochodom, poriadne mastné) sa neťahá, ono sa doslova plieska. Domáci ho chytí, natiahne a prudkým pohybom ho prehodí vo vzduchu, akoby ním chcel švihnúť cez rameno, a s hlasným tresknutím ho capne o stôl. Robí to dovtedy, kým z neho nie je papierovo tenká, priehľadná blana. Tú potom šikovne zavinie do tvaru malého slimáčika.

Kým si títo mastní „slimáci“ stáli bokom na odležanie, pustili sme sa do prípravy vajíčkového kari (Egg Curry) z domácich vajec, aby sme nestrácali čas.

Akonáhle išli placky na rozpálenú panvicu, prišiel vrcholný bod sebatrýznenia – rozbíjanie. Aby Parotta získala tú svoju božskú, nadýchanú a lístkovú štruktúru, z ktorej opadávajú tenké vrstvy, musíte ju tesne po upečení stlačiť a „roztlieskať“ oboma rukami zo strán. Má to však jeden brutálny háčik: musí sa to robiť za horúca, priamo po stiahnutí z panvice. V praxi to znamená, že holými rukami zbesilo stláčate cesto, ktoré má teplotu menšieho reaktora, pálite si dlane a syčíte od bolesti, len aby ste mali dokonalú prílohu k večeri. V Indii jednoducho kvalita vyžaduje obete.

Na druhý deň sme prešli na iný level – pripravovali sme Puri. Tieto malé, po usmažení dokonale nafúknuté chrumkavé bochníčky sme už neplieskali o stôl, ale používali sme taký ťažký kovový lis, tzv. „chapati maker“. Jednoducho vložíte guľôčku cesta, pritlačíte pákou a máte dokonalý kruh pripravený do vriaceho oleja.

Počas toho sme pomáhali s kari, ktoré sa tu varí takmer výlučne v klasickom tlakovom hrnci (kuchte). Žiadne stopky, žiadne miešanie – zapíska to tretíkrát a je to hotové. Práve pri tomto kari sme odpozorovali ten najgeniálnejší kulinársky lifehack, ktorý sme si okamžite adoptovali aj domov: Indovia tu nesolia klasickou suchou soľou z ničoho-nič nasypanou do hrnca. Majú vždy pripravenú nádobu so zarobenou, vysoko koncentrovanou slanou vodou (soľankou). Jedlo solia touto tekutinou, vďaka čomu sa slanosť okamžite a dokonale rovnomerne rozptýli v celom pokrme. Žiadne hrudky, žiadne neosolené kúsky.

Kokosová posilňovňa a teória „teplého“ korenia

Drvivá väčšina surovín končiacich v ich hrncoch pochádza priamo z plantáže a varí sa tu takmer výlučne s kokosom. Dostali sme za úlohu nastrúhať čerstvú kokosovú dužinu, a tu sme spoznali ďalší stredoveký mučiaci nástroj – tradičné keralské strúhadlo zvané chirava. Zabudnite na naše bezpečné krabicové strúhadlá. Toto je nízka drevená stolička, z ktorej dopredu trčí dlhý kovový krk zakončený okrúhlou, mimoriadne ostrou zubatou čepeľou. Sadnete si na stoličku obkročmo, do oboch rúk chytíte rozpoltený kokos a krúživými pohybmi narážate jeho vnútrom na tú čepeľ. Vyžaduje si to takú koordináciu a silu, že po piatich minútach máte svalovicu na rukách a permanentný strach, že si do kari nastrúhate aj vlastné hánky.

Mimochodom, keď dostaneme chuť na obyčajný čerstvý kokos na pitie, chlapík proste vezme mačetu, vylezie na palmu ako pavúk, zhodí tie správne kusy, očistí ich a z prázdneho bambusu nám bleskovo vyrobí ekologické slamky.

A teraz prejdime k alchýmii korenia. V Indii platí jedno zlaté a trochu varovné heslo, ktoré sme sa naučili rešpektovať: „Keď to nepáli, ešte to len nabíja.“ To, ako Indovia narábajú s korením, je totiž umenie (a chémia) samo o sebe. Existuje tu obrovský rozdiel medzi korením „teplým“ a korením „pálivým“, čo u nás doma vôbec nerozlišujeme. Pálivé korenie (čili) obsahuje kapsaicín – to je tá surová bolesť, ktorá vám spáli jazyk. Ale „teplé“ koreniny – ako sú klinčeky, škorica, čierne korenie, kardamóm, muškátový orech či zázvor – nespôsobujú plošnú bolesť, ale prekrvujú a extrémne zahrievajú organizmus.

V Indii používajú extrémne kvantá týchto teplých korenín. To, čo my doma spotrebujeme za tri mesiace, tu padne na jeden obed. Toto korenie však nevaria hodiny v omáčke. Robia takzvanú tadku (temperovanie) – koreniny len veľmi prudko a krátko osmahnú na rozpálenom oleji alebo ghee. Ten šok uvoľní všetky esenciálne oleje a vône na maximum, a až potom sa to celé zamieša do jedla.

A teraz to najdôležitejšie – prečo nás z indického jedla absolútne nepálilo na „výstupe“. Mýtus, že v Indii jedia všetko s kilami pálivého čili, vás rýchlo vyvedie z omylu. Ak požiadate v reštaurácii o „no chilli“ a jedlo vás aj tak páli, vtip je totiž v niečom inom. My Európania jednoducho nevieme rozlíšiť skutočne „pikantné“ korenie (čili) od vyššie spomínaného „teplého“ korenia. Výsledok? Na vstupe do úst vám to „odstrelí dekel“, cítite obrovskú ostrosť a teplo zo zázvoru a čierneho korenia, ale keďže to reálne nie je surový kapsaicín, o deň neskôr sa žiadne záchodové peklo nekoná. Je to čistý entropický dôkaz, že sme čili vlastne takmer vôbec nejedli.

Ešte malá rada od domácich, ak vás predsa len páli huba a vyzeráte, že začnete chrliť oheň: zabudnite na pohár vody (tá to len roznesie) a dokonca aj mlieko je v Indii skôr luxus, ktorý sa pije na iné účely. Oveľa lepšie, lacnejšie a rýchlejšie vám pomôže rozžuť kúsok čerstvej uhorky alebo surovej kapusty, prípadne zjesť lyžicu čistého bieleho jogurtu. Obyčajný škrob vo forme suchej placky alebo čistej ryže zafunguje ako dokonalá stierka.

A ráno? Vrcholom našich raňajok sa na ďalší deň stáva idiyappam / noolputtu – tradičné keralské naparované ryžové vlákna z ryžovej múky s kokosom, podávané s teplým, do mäkka napareným banánom. Raňajky šampiónov pred ďalším prieskumom džungle.

Výprava do civilizácie a tortový šok

Cez deň, keď nás prestane baviť hľadanie kávovníkov a inej zatiaľ neidentifikovateľnej fauny a flóry v pralese, rozhodneme sa urobiť ľahký prieskum okolia. Geografické mapy tvrdia, že nejaká „civilizácia“ je od nás vzdialená len asi jeden kilometer. Namiesto stredoeurópskej skepsy sme však tentoraz naladení mimoriadne pozitívne. Sme zvedaví a presvedčení, že tam vonku určite objavíme niečo skvelé.

Vyrážame po peknej asfaltke, ktorá sa vlní pomedzi hustý, zelený les. Na križovatke nás víta veľká zelená smerová tabuľa – rovno Kattappana, doľava Nedumkandam. Cestou míňame jednoduché prístrešky nalepené na svahu, kde domáci v dlhých klietkach chovajú a predávajú živé sliepky a kohúty, rovno s veľkým červeným nápisom s telefónnym číslom. Všetko to pôsobí nesmierne idylicky.

Slovo „civilizácia“ je však v Kérale veľmi elastický pojem. Na displeji mobilu nám síce svietia záchytné body ako Union Bank of India, Restaurant, Erattayar North Post Office a veľkosklad Patel Spices, no realita mapu síce kopíruje, ale zároveň popiera našu logiku. Banka tam skutočne stojí, ale ich bankomat nevydáva hotovosť (bol to akýsi iný druh stroja, na ktorého účel sme dodnes neprišli). Pošta je beznádejne zavretá na zámok. A tá reštaurácia? Mohlo to byť hocičo od zaprášených dedinských potravín až po občerstvovací stánok, ale od našej definície slova reštaurácia to malo na hony ďaleko.

Zaujme nás však niečo iné. Ošarpaná, dlhá betónová budova s vyblednutým nápisom ASSAR MILLS a zatiahnutou plechovou roletou. Na prvý pohľad to vyzerá ako opustený sklad alebo výkupňa, no veľká červená tabuľa s malajálamskym písmom prezrádza pravý účel. Toto je indický dedinský mlyn na ryžu. V indickom ponímaní to nie je žiadna obrovská industriálna fabrika. Je to komunitné centrum spracovania úrody. Miestni sem nosia svoju vlastnú surovú ryžu, ktorú im tu na strojoch pomelú na jemnú múku a rovno aj nasucho opražia (čo je kľúčový proces na to, aby sa múka nepokazila vo vlhkom prostredí a dala sa použiť na ich tradičné raňajkové puttu). Takéto miesta sú tepnou vidieckej ekonomiky – vyzerajú ako staré garáže, ale bez nich by sa dedina nenajedla.

Otáčame sa na päte smerom späť na farmu. Ako si tak kráčame po krajnici, každú chvíľu pri nás brzdia okoloidúce tuk-tuky a autá. Vodiči sa vykláňajú von, prezerajú si nás od hlavy po päty a nechápavo sa pýtajú, či sme v poriadku a prečo vôbec ideme peši. Indovia jednoducho nie sú zvyknutí na to, že by sa niekto len tak z vlastnej vôle a pre radosť bezcieľne prechádzal. Chôdza je tu znakom toho, že sa vám pokazil dopravný prostriedok, nie formou relaxu.

Na našej farme nám ale nechýba absolútne nič. Chai masala dostaneme naliatu kedykoľvek a k tomu nám hostitelia s úsmevom servírujú famóznu lokálnu sladkosť – vyprážaný banán v cícerovom cestíčku (lokálne známy ako Pazham Pori). Je to čistá kulinárska genialita. Vezmú obrovský, dokonale zrelý, prirodzene sladký a mäkký banán, obalia ho do hutného cestíčka z cícerovej múky, ktoré jemne osolia, a celé to hodia do vriaceho oleja. Výsledkom je neskutočný kontrast: na povrchu slankastá, chrumkavá a teplá kôrka a vo vnútri horúca, takmer roztopená sladká banánová dužina.

My sme však Európania a radi vymýšľame. Približne 600 metrov vzdušnou čiarou od nás svieti na mape bod s názvom Cakeoria. Znie to úžasne – očakávame peknú, ukrytú dedinskú cukráreň s presklenou vitrínou plnou koláčov a dobrou kávou. Keď však opäť zídeme z asfaltu niekam do zablateného kopca, dôjde nám, že sme opäť naleteli. Žiadna cukráreň. Mierili sme skôr na ďalšiu farmu.

Značka neklamala, len koncept bol trochu iný. Cakeoria je totiž poctivá domáca výrobňa. Žiaden cukrár v zástere nás nečakal, dokonca ani pani manželka, ktorá je hlavnou majsterkou tohto sladkého biznisu, nebola doma – zarezávala vo svojej normálnej dennej práci. Privítal nás len jej manžel, ktorý akurát pobehoval po dvore a pracoval okolo hospodárstva.

Nevadí. Stojíme tam uprostred indického dvora, na mobile si otvárame ich webovú stránku (áno, táto domáca výrobňa ukrytá v pralese má plne funkčný a krásny e-shop cakeoria.com) a dostávame šialený nápad. Objednáme tortu! A nielen jednu, rovno štyri, nech je pre celú Sojiho rodinu. Z webu si vyberáme špičkové kúsky – jednu s bielou čokoládou a pistáciami, ďalšiu posypanú kakaom, jednu s temnou čokoládovou polevou a poslednú luxusnú karamelovú bohato posypanú orechmi. Ceny? Absolútne smiešne. Kilogramová poctivá torta tu začína na 400 rupiách (zhruba 4 eurá).

S manželom cukrárky si podáme ruky a dohodneme sa, že nám tieto kolosy zajtra po raňajkách privezie priamo na farmu k Sojimu. (V tomto okruhu sa pochopiteľne každý pozná s každým).

Keď tie torty na druhý deň dorazili a my sme otvorili papierové krabice, naše prekvapenie vypálilo neskutočne. Domácich sme týmto gestom takmer dohnali k slzám. Z ich reakcie nám bolo okamžite jasné, že toto si tu len tak niekto pre radosť v bežný utorok nekupuje. Torty sú tu výsadou veľkých osláv a sviatkov, nie bežným dezertom ku káve.

Pustili sme sa do krájania s tým, že tú masu kalórií štedro porozdávame celej rodine. Tu však nastal jeden z najmilších, no najbizarnejších kultúrnych skratov nášho výletu. Odkrojili sme úplne prvú, vcelku štandardnú európsku porciu z prvej torty a položili ju na tanierik. V tom momente sa celá tá široká indická rodina zbehla okolo neho a začala si ten JEDEN kúsok spravodlivo deliť medzi seba.

Zúfalo sme sa im rukami-nohami snažili vysvetliť, že my traja naozaj neplánujeme zožrať zvyšných šesť kíl sladkého! Že my sme si už svoje odkrojili a absolútne všetko ostatné na stole je určené výhradne pre nich a môžu si odkrojiť, koľko len vládzu. Dodnes mám silný pocit, že minimálne jednu z tých celých tort si z čírej nostalgie a úcty odložili na pamiatku niekam hlboko do mrazničky.

VIP hostia v školskom autobuse a nákup kufra v Kattappane

Čas neúprosne letí a my čelíme vážnemu, čisto pragmatickému problému. Už v Munnare sme sa totiž odtrhli z reťaze a ako nákupné maniačky nakúpili také kvantá korenia, čajov a ajurvédskych mastičiek, že to pripomínalo zásobovanie menšieho obchodu. Kým sme sa presúvali autom so šoférom, bolo to jedno – tašky sme jednoducho hodili do kufra a naše pôvodné, úsporné ruksaky sme vôbec nemuseli riešiť. Lenže o chvíľu sa presúvame do Kochi a potom na na letisko a naše ruksaky definitívne vypovedali zmluvu o kapacite. Musíme si zohnať nový, poriadne veľký kufor.

Sme ubytovaní uprostred ničoho. Logika a mapa nám velia ísť do mestečka Nedumkandam, ale náš domáci Soji nás rázne opraví. Ak chceme poriadne nakupovať, musíme ísť do Kattappany – čo je obchodné srdce celého tohto horského regiónu, plné koreninových veľkoskladov, zlatníctiev a obchodov. Odhodlaní ideme opäť otestovať miestnu dopravu.

Vypochodujeme hore našou 300-metrovou nespevnenou pralesnou cestou až na asfaltku, na rovnakú križovatku ako predvčerom. Mala by tam byť autobusová zastávka, hoci absolútne nič nenaznačuje, že by tam niekedy niečo stálo. Je to len zhluk pár obchodíkov. Že sme tu správne, uveríme až v momente, keď si všimneme dvoch školákov čakajúcich pri krajnici.

Keď stroj s nápisom Kattappana konečne zabrzdí a my automaticky nastúpime prednými dverami, máme pocit, že sme sa ocitli v paralelnom vesmíre. Autobus je plný detí v školských uniformách. Ako jediní bieli turisti na palube vzbudzujeme patričný rozruch a sadáme si pekne dopredu (kde sa v Indii štandardne zdržiavajú ženy a teraz aj my, “VIP hostia”). Lístok zo stanice North až do Kattappany stojí len zopár rupií (20 rupií, kurz je 1 euro = 100 rupií). Aby toho nebolo málo, šofér sa rozhodne ukázať nám trochu globálnej kultúry a do reproduktorov na plné pecky pustí zbesilý 90-tkový eurodance. Momentálne fičí “Barbie Girl”. Pojazdná detská diskotéka.

Drvivá väčšina školákov nakoniec vystupuje v centre Erattayaru a my pokračujeme takmer v prázdnom autobuse až do nášho nákupného cieľa.

Akonáhle na obrovskej a chaotickej stanici v Kattappane vystúpime, šofér a chlapík vyberajúci lístky nás zablokujú a nechcú pustiť preč. Nie však preto, aby nám bránili vo fotení. Naopak! Ešte počas cesty nás doslova “donútili”, aby sme si natočili šoféra pekne v akcii za volantom a teraz na konečnej zúfalo potrebujú spoločnú fotku s cudzincami na Instagram. V Kérale totiž nemá sociálne siete len prepravná spoločnosť, ale rovno samotný autobus! Každý takýto pomaľovaný krížnik ciest má svoj vlastný instagram profil, kde “palubný personál” postuje storky zo života, svoju trasu a zážitky. Dali sme im teda materiál na virál.

Misia v Kattappane bola mimoriadne úspešná. Obrovský škrupinový kufor úspešne zjednávame na smiešnych 1500 rupií (v prepočte 15 eur). Pri predieraní sa uličkami natrafíme na obchod s domácimi potrebami, kde ulovíme štýlový indický nerezový “masala box” na korenie a pozeráme do výkladov so zlatom.

Je šialené teplo a my dostaneme chuť na jedno orosené pivo. Tu však narážame na drsnú realitu kéralaských zákonov. Alkohol tu voľne v potravinách nekúpite, štát má naň tvrdý monopol cez sieť zvanú BEVCO. Pred tými zopár legálnymi obchodmi s alkoholom stoja dlhočizné zástupy potiacich sa chlapov v klietkach pripomínajúcich väzenie, len aby si kúpili fľašku domov. Druhou možnosťou sú “bary”. Tie lokálne však nevyzerajú ako naše letné terasy. Sú to tmavé, podzemné, ošarpané pajzle bez okien, kam sa chodia chlapi zašiť, aby ich nikto nevidel. Do jedného takého zapadneme aj my. Rýchlo do seba kopneme vychladený Budweiser, ktorý nám v tej dusnej tme a horúčave takmer okamžite stúpne do hlavy.

Boli by sme tam obsmŕdali aj dlhšie, no tlačí nás čas. Ráno nás totiž náš domáci s plnou vážnosťou pozval do školy, ktorú navštevuje jeho dcéra. Škola akurát dnes oslavuje veľkolepé 60. výročie od svojho založenia.

Cesta späť je však logistický bolehlav. Chceme si zobrať miestny tuk-tuk, lebo s tým obrovským kufrom sa nám fakt nechce trepať do autobusu. Hoci sa tuk-tukárom snažíme náš cieľ v Erattayari ukázať priamo na digitálnej mape v mobile, nerozumejú ani slovo po anglicky a z mapy absolútne netušia, kam ich to posielame. Kšeft teda padá, poďakujeme a ideme potupne hľadať autobus.

Na autobusovej stanici sú všetky tabule popísané len ich krásnym, no pre nás nečitateľným malajálamským písmom. Zisťujeme však dôležitý hack – ak je to veľká autobusová stanica s viacerými nástupišťami, každé z nich je fixne vyhradené pre konkrétny smer. Z toho istého bodu, kde sme ráno vystúpili, sa aj zaručene vrátime.

Cestou domov si všímame, že medzimestské autobusy v záujme maximálnej tržby zastavujú v podstate každých 700 metrov, vďaka čomu objavujeme novú zastávku, ktorá je oveľa bližšie k našej farme.

Nasleduje krst ohňom pre náš nový kufor. Tú 300-metrovú, strmú, nespevnenú pralesnú cestu od asfaltky dole k farme musíme prejsť pešo a ten chudák plastový kufor natriasame po kameňoch a blate celou cestou dole do údolia. Kolieska kvília, my sa potíme.

Keď dorazíme k izbe, celá Sojiho rodina je už dávno preč na oslavách. Farma je prázdna. Ale domy? Tie zostali otvorené dokorán. Žiadne zámky, žiadne mreže, dvere pootvárané tak, že stačí len vojsť.

Tu musíme na chvíľu odbočiť k „veľkému keralaskému kódu dôvery“. Pre niekoho, kto Indiu vníma cez optiku preľudnených veľkomiest, je to nepochopiteľné. Ale Kérala je iná. Je to štát, ktorý má s Arabským polostrovom (najmä SAE a Ománom) silnejšie puto než so zvyškom Indie. Milióny Kéralčanov tam pracujú a domov neposielajú len peniaze, ale importujú aj tamojšiu kultúru absolútnej bezpečnosti.

V Emirátoch či Ománe môžete nechať peňaženku na stole v kaviarni a po hodine ju tam nájsť. Tento „export dôvery“ sa v Kérale pretavil do reality, kde sa v dedine všetci poznajú a nikto by si nedovolil siahnuť na cudzie. Je to ten istý pocit pokoja, aký zažijete v Muscat alebo v zapadnutých častiach Sharjah. Ak môžete nechať dom otvorený v púšti, prečo by ste ho zamykali v pralese?

Chceli sme na seba hodiť niečo čisté, ale čas neúprosne plynul. Už sme aj tak meškali. Kufor sme len tak šmarili do izby, otočili sa na päte a v tom istom prepotenom oblečení sme vyrazili na slávnosť na opačný koniec dediny.

Oslava 60. výročia: Skončil som u riaditeľky v zborovni

V tomto momente je dôležité vysvetliť pojem „dedina“ v okrese Idukki. Zabudnite na našu predstavu pár stoviek domov obtočených okolo jedného námestia. Erattayar Grama Panchayat je skôr geografický útvar s pomyselným priemerom dobrých 10 kilometrov. Náš úplne najbližší sused je od nás vzdialený možno aj 600 metrov poctivého pralesa a ide o ďalšiu izolovanú farmu.

Cestou k pomyselnému centru sa krajina predsa len trochu mení. Popri ceste sa začínajú objavovať prvé domy, ktoré už netvoria len osamelé body v zeleni. Sú postavené hneď pri asfaltke, no nenechajte sa pomýliť – ich hospodárstva a nekonečné koreninové záhrady (farmy) sa tiahnu hlboko do svahov priamo za nimi. Jediné skutočné centrum obce, kde sa koncentruje život, tvorí spomínaná škola, majestátny kostol s priľahlým cintorínom, malá pošta a pár obchodov natlačených tesne vedľa seba.

Samotná škola (nachádzajúca sa v časti Pallickanam) pôsobí, akoby ju vystavali niekde v Afrike v rámci medzinárodného rozvojového fondu na pomoc v núdzi. Náš príchod na dvor okamžite odstavuje celý program na vedľajšiu koľaj. Bielu tvár niektoré deti očividne v živote naživo nevideli a spôsobujeme rozruch, akoby tam nakráčal samotný premiér.

Program na pódiu pripomína klasickú vidiecku talentovú súťaž z našich končín: tance, dramatické spevy, oduševnené recitácie a hlavne nekonečné príhovory, ktorým, prirodzene, nerozumieme ani mäkké f. Na pódiu sa k mikrofónu dostáva aj náš domáci. Ako sme sa práve dozvedeli, na tejto škole učí okrem iného aj karate. Pustí sa do siahodlhého zhodnotenia svojho pôsobenia (aspoň si to domýšľame), v angličtine to určite nebolo.

Zrazu si nás z davu vyzdvihne miestna učiteľka angličtiny. Manželku nechávame hľadieť na program v obklopení detí a my pokorne kráčame za ňou. Úplný flashback zo základnej školy, keď vás učiteľka berie „na slovíčko“, vo mne okamžite vyvolal pocit neistoty.

V tej ich zborovni na nás už hrdo čaká pani riaditeľka obklopená ďalším personálom. Samozrejme, žiadny prúser sa nekoná, len ma začali s úsmevom hostiť. Nalejú do mňa povinný chai masala, predložia ovocie a miestne koláče a začína plynulá konverzácia. Odkiaľ vlastne sme, čo sa stalo, že sme vôbec zablúdili do tohto konkrétneho kúta Kéraly, a oni sa mi na oplátku hrdo pochvália históriou ich ústavu.

Keď sa táto diplomatická misia skončí, vrátim sa von a uvedieme sa na naše exkluzívne, pre nás rezervované VIP miesta v samom popredí. Hneď priamo pred tými obrovskými reproduktormi. Indovia robia všetko na maximum a zvukový inžinier tohto podujatia zjavne nepoznal inú polohu než „full volume“. Skreslenie a hlasitosť boli na takej úrovni, že nám vibrovali vnútornosti v rytme vystúpení. Pozrieme si ešte akčné vystúpenie dcéry nášho ubytovateľa a radšej s pískajúcimi ušami sa pomali vytrácame. Pred bránou pred odchodom stihneme podať ruku celej sekcii malých karatistov.

Posledný kšeft a útek do Kochi

Večer prišlo to, čoho sme sa najviac obávali. Definitívne balenie. Snažíme sa do nášho nového plastového kufra systematicky natlačiť všetko to bohatstvo, čo sme za posledné dni nazhromaždili. Výsledok? Ledva sme to zavreli. Keďže sme na to momentálne traja a máme len tento jeden spoločný kufor, ktorý po zbalení váži nejakých šialených 32 kíl a je doslova na prasknutie, je nám jasné, že ten druhý kufor budeme musieť nevyhnutne dokúpiť ešte v Kochi.

Keďže sme na plantáži a máme priamy kontakt s producentom, od nášho hostiteľa na záver berieme ešte zásoby z prvej ruky. Nakupujeme takmer po pol kile voňavých klinčekov, čierneho korenia, čerstvého kardamómu, kávových zŕn a zopár muškátových orechov. Ako obrovský hazard si pýtame aj zopár čerstvých plodov kakaa a len sa v duchu modlíme, že tú cestu domov, ktorú plánujeme absolvovať do týždňa, v kufri prežijú v akom-takom zdraví a nie ako plesnivá kaša. Za celú túto gigantickú zásobu kvalitného organického korenia si od nás Soji vypýta 12 eur.

Pre nás je to možno smiešna suma, za ktorú si v Bratislave ledva dáte denné menu. No keď sa na to pozriete indickou optikou, naberá to iný rozmer. Priemerná denná mzda bežného manuálneho robotníka (napríklad v poľnohospodárstve či stavebníctve) sa v Kérale pohybuje okolo 893 rupií, čo je zhruba 9 eur. Našich dvanásť eur (okolo 1200 rupií) zaplatených priamo do ruky bez akýchkoľvek priekupníkov je pre nich reálne veľmi slušný kšeft a viac ako len úctyhodná denná tržba.

Ráno nám Soji ukáže posledné gesto nefalšovanej indickej pohostinnosti. Zrejme aj z vďačnosti za naše včerajšie „tortové prekvapenie“ rázne odmieta predstavu, že by sme sa mali s tým 32-kilovým monštrom ťahať kdesi pešo z údolia a zložito prestupovať. Sám nás úplne bezplatne odvezie autom rovno na hlavnú autobusovú stanicu v Erattayare. Tam dokonca osobne u dispečera vybaví a zistí, pri ktorom presnom obrubníku máme čakať na náš spoj.

Podávame si ruky. Lúčime sa s pralesom, s miniatúrnymi včelami, lietajúcimi švábmi aj farmárskym pokojom. Nasadáme do autobusu. Kérala s nami ešte neskončila, pretože my vyrážame naspäť na prehriate ulice prístavu. Kochi, vraciame sa!

Máme tam pred odletom stráviť ešte pár voľných dní, no hneď po príchode budeme musieť vyriešiť jednu mimoriadne zásadnú vec, aby sme vôbec vedeli, čo s nami bude ďalej. Možno si spomínate, ako naša indická cesta začala – uviaznutí na letisku v emiráte Sharjah, kým na Blízkom východe lietali iránske rakety a vzdušný priestor sa radikálne uzatvoril.

Tento geopolitický bordel nás teraz dobehol ako bumerang. Kým my sa vezieme v keralskom autobuse a kocháme sa výhľadmi, v aplikácii Air Arabia nám svieti jeden jediný, mrazivý nápis: naše spiatočné letenky domov sú ZRUŠENÉ.