Hrozba pod zemou

Sergej Zimov, pôvodným vzdelaním ekológ, hodil mamutiu kosť na kopu. Čupel v blate pri studenej, širokej rieke Kolyme pod strmým, droliacim sa zrázom. Na východnej Sibíri, ďaleko za polárnym kruhom, v tej časti Ruska, odkiaľ je bližšie na Aljašku než do Moskvy, bolo leto.

Po mraze ani snehu nebolo nikde ani stopy. Na tomto mieste, ktoré sa volá Duvannyj Jar, si rieka Kolyma vyhĺbila koryto a odkryla to, čo leží pod povrchom: vrstvu zamrznutej pôdy, čiže permafrostu, ktorá siaha do hĺbky niekoľkých stoviek metrov — a rýchlo sa topí.

Vetvičky, ďalší rastlinný materiál a časti tiel zvierat z doby ľadovej — bizónie čeľuste, konské stehenné kosti, mamutie kosti — sa vysýpali na pláž, v ktorej čľapkali Zimovove topánky. „Duvannyj Jar milujem,“ povedal, keď vyťahoval fosílie z bahna. „Je ako kniha. Každá stránka je príbehom o minulosti prírody.“

Na tridsiatich troch miliónoch štvorcových kilometrov na severe našej planéty sa pre klimatickú zmenu začala písať nová kapitola. Arktický permafrost sa netopí postupne, ako vedci kedysi predpovedali. Z geologického hľadiska sa topí takmer zo dňa na deň. Pôda na miestach ako Duvannyj Jar mäkne a prepadáva sa. Uvoľňuje pritom pozostatky dávneho života — a veľké množstvo uhlíka — ktoré boli tisíce rokov uväznené v zamrznutej zemi. Uhlík sa dostáva do atmosféry vo forme metánu alebo oxidu uhličitého a urýchľuje zmenu klímy, aj napriek ľudskej snahe obmedziť emisie z fosílnych palív.

Z nových objavov dnes vyplýva, že pre otepľovanie planéty bude uhlík unikať do atmosféry rýchlejšie. Z nečakanej rýchlosti otepľovania Arktídy a zo znepokojujúceho prúdenia vody z roztopeného snehu a ľadu v polárnych oblastiach vedci usudzujú, že pri náraste priemernej teploty Zeme o 1 °C sa z permafrostu môže uvoľniť rovnaké množstvo uhlíka, aké vznikne spaľovaním uhlia, ropy a zemného plynu za štyri až šesť rokov. To je dvojnásobok až trojnásobok toho, s čím vedci počítali ešte pred niekoľkými rokmi. Ak neobmedzíme využívanie fosílnych palív, permafrost sa v priebehu niekoľkých desaťročí stane rovnako veľkým zdrojom skleníkových plynov ako dnešná Čína, ktorá je ich najväčším súčasným producentom.

S tým sa však nepočíta. Medzivládny panel pre zmenu klímy, IPCC, začal permafrost zaraďovať do svojich odhadov len nedávno.

Topiaci sa permafrost sám o sebe nemôže spôsobiť také výrazné oteplenie Zeme ako ľudská činnosť. Ak však dúfame, že sa nám podarí obmedziť oteplenie na dva stupne Celzia, ako sa na tom v roku 2015 v Paríži dohodlo 195 štátov, budeme musieť znížiť emisie o osem rokov skôr, než vyplýva z modelov IPCC — aby sme kompenzovali topenie permafrostu. Je to možno najmenej doceňovaný dôvod na urýchlenie prechodu na čistejšiu energiu.

Sergej Zimov prišiel do Čerského prvýkrát v sedemdesiatych rokoch minulého storočia ako vysokoškolák, aby pomáhal s mapovaním počas jednej expedície. O niekoľko rokov neskôr sa vrátil a založil Severovýchodnú vedeckú stanicu, spočiatku pod záštitou Ruskej akadémie vied. Dnes stanicu vlastní a prevádzkuje so svojím synom Nikitom. Je to improvizované pracovisko s minimálnym rozpočtom a vybavením z druhej ruky. Napriek tomu priťahuje vedcov z celého sveta.

Jedného letného dňa v roku 2018 som sa s fotografkou Katie Orlinskou pripojil k Sergejovi Zimovovi a nastúpili sme do starého člna, aby sme dopravili zásoby na základňu v arktickom baraku neďaleko ústia Kolymy do Severného ľadového oceánu. Ambarchik bol kedysi prestupnou stanicou pre väzňov smerujúcich do stalinských gulagov a pozostatky sovietskej éry boli všade. Kráčali sme pomedzi mokré steblá trávy po chodníku vyznačenom starými radiátormi. Robustný Zimov s dlhými bielymi vlasmi zastrihnutými pod baretkou pri chôdzi skúšal pôdu dlhou kovovou tyčou. V poslednom čase to robil často, aby kontroloval hĺbku tvrdého permafrostu.

Permafrost — trvalo zamrznutá pôda — je prekrytý až štvormetrovou vrstvou zeminy a rastlinných zvyškov. Táto aktívna vrstva sa každé leto roztápa a v zime opäť zamŕza, čím chráni permafrost pred rastúcou teplotou nad zemským povrchom. Skupina výskumníkov pracujúca pre Nikitu Zimova však na jar 2018 zistila, že povrchová časť pôdy v okolí Čerského počas celej dlhej a tmavej polárnej noci nezamrzla. Bolo to niečo neslýchané. Január na Sibíri je taký neľútostne studený, že ľudský dych mrzne so zvonivým zvukom, ktorému Jakuti hovoria „šepot hviezd“. Sovieti kedysi pristávali na Kolyme s ťažkými lietadlami. Pôda v hĺbke 75 centimetrov by mala byť zmrznutá. Namiesto toho z nej bola kaša.

„Pred tromi rokmi mala pôda nad permafrostom teplotu mínus tri stupne,“ povedal Sergej Zimov. „Potom to boli mínus dva. Potom mínus jeden. Tento rok sú to plus dva stupne.“

V istom zmysle to nie je prekvapivé. Od roku 2014 Zem zažila päť najteplejších rokov od konca 19. storočia a Arktída sa otepľuje viac než dvakrát rýchlejšie ako ostatné časti planéty, pretože stráca morský ľad, ktorý ju pomáha ochladzovať. Teplota permafrostu na celom svete rastie už približne päťdesiat rokov. V aljašskej oblasti North Slope vzrástla za tridsať rokov o 5,8 stupňa Celzia. Lokálne topenie permafrostu — najmä v dedinách, kde výstavba narúša zemský povrch a umožňuje teplu prenikať hlbšie — eroduje pobrežie, podmýva cesty aj školy, spôsobilo praskanie potrubí a zrútenie ľadových pivníc, kde lovci uchovávajú mäso mrožov a veľrybí tuk. Horúce letá už dnes sťažujú život ľuďom, ktorí trvalo žijú v Arktíde.

Otec a syn Zimovovci však v roku 2018 sledovali niečo iné — niečo, čo ovplyvní aj oblasti, ktoré neležia priamo v Arktíde: zimné topenie. Vinníkom bolo paradoxne husté sneženie. Sibír je suchá, no pred rokom 2018 ju niekoľko zím po sebe prikryla hrubá vrstva snehu. Sneh zapôsobil ako prikrývka a zadržal letné teplo v pôde. Mathias Goeckede z Inštitútu Maxa Plancka pre biogeochémiu zistil, že na výskumnom stanovišti vzdialenom 18 kilometrov od osady Čerskij sa počas piatich rokov zdvojnásobila výška snehovej pokrývky. V apríli 2018 vzrástla teplota v aktívnej vrstve o šesť stupňov Celzia.

Tento jav sa neobmedzil iba na Sibír. Vladimir Romanovsky, ktorý skúma permafrost na Aljašskej univerzite vo Fairbankse, mnoho rokov sledoval aktívnu vrstvu približne na 180 výskumných stanovištiach na Aljaške a zistil, že táto vrstva bežne úplne zamŕza v polovici januára. Keďže sa však aj v týchto miestach v posledných rokoch objavilo husté sneženie, aktívna vrstva začala zamŕzať vo februári a neskôr až v marci. V roku 2018 nastala situácia, keď osem stanovišť pri Fairbankse a dvanásť na Sewardovom polostrove na západnej Aljaške nezamrzlo vôbec. Permafrost zadržiava na celom svete až 1 600 gigaton uhlíka — teda takmer dvakrát viac, než koľko ho je v atmosfére. Nikto nepočíta s tým, že sa roztopí všetok permafrost alebo jeho väčšina. Až donedávna vedci predpokladali, že permafrost stratí najviac desať percent uhlíka, ktorý obsahuje. Aj to by však mohlo trvať až osemdesiat rokov.

Prémiový obsah