Ruiny bývalého hlavného mesta arménskej ríše

V Starom zákone v 2. knihe Samuelovej 1:25 kráľ Dávid, ktorý oplakáva smrť Šaula a Šaulovho syna Jonatána, v zúfalstve vykríkne: „Ako padli hrdinovia uprostred boja!“ Keď pred sedemsto rokmi niekto v jednom z „1001 kostolov“ v Ani čítal tento verš, istotne si nevedel ani len predstaviť, ako hlboko padne najmocnejšie zo všetkých arménskych miest. A určite nemal tušenia ani o utrpení, ktoré v nasledujúcom období toto vnútrozemské kráľovstvo vytrpí. Dnes Ani obklopuje Turecko na západe, Arménsko na východe, Gruzínsko na severe, Irán s Azerbajdžanom na juhovýchode, a to jediné, čo z neho ostalo, sú pôsobivé ruiny stojace na trávnatej plošine pri rieke Achurian. Vzhľadom na súčasné geopolitické rozdelenie sa nachádza na tureckej strane arménsko-tureckej hranice. Nechýbalo veľa a Ani by úplne zmizlo zo zemského povrchu. V uplynulom desaťročí sa mu však konečne dostalo patričnej pozornosti od ochranárov pamiatka a nominovali ho na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Nie je to však tak dávno, čo bolo na návštevu Ani potrebné povolenie, keďže sa vtedy nachádzalo vo vojenskej zóne nikoho a fotografovanie ruín turecká vláda zakazovala.

Miesto bolo osídlené už od praveku a v roku 961 sa stalo hlavným mestom arménskeho kráľovstva rodu Bagratovcov. Ašot III. vtedy presunul svoj dvor z Karsu, mesta nachádzajúceho sa asi 45 kilometrov západne, ktoré v konečnom dôsledku dopadlo lepšie ako jeho uzurpátor. Pod vládou Ašotových nasledovníkov Sembata II. a hlavne Gagika I. sa z Ani stala prosperujúca opevnená metropola, kráľovské hlavné mesto a obchodné centru, ktoré konkurovalo Konštantínopolu. Okrem toho bolo známe aj svojou zbožnosťou, keďže ho velebili ako „mesto 1001 kostolov“. Patrila medzi ne aj majestátna katedrála s kupolou zasvätená svätej Bohorodičke od uznávaného arménskeho architekta Trdata.

Populácia Ani, ležiaceho na hodvábnej ceste medzi Európou a Čínou sa rozrástla až na 100 000 obyvateľov. Nezhody v dynastii Bagratovcov však napokon viedli k tomu, že si mesto v roku 1045 prisvojila Byzantská ríša. O devätnásť rokov neskôr ho vyplienili seldžuckí Turci, ktorí Trdatovu katedrálu premenili na mešitu. Mesto sa však z nájazdu spamätalo, neskôr prešlo do rúk Kurdov a Gruzíncov, až napokon okolo roku 1237 dorazili Mongoli a mesto spustošili. Budovy podpálili a obyvateľov povraždili. Ani predsa ešte raz povstalo, ale v roku 1319 ho zasiahlo zemetrasenie, z ktorého sa už nikdy celkom nespamätalo. V polovici 18. storočia už bolo takmer prázdne a krátko nato sa definitívne vyľudnilo. posledná rana prišla v roku 1957, keď sa po údere blesku zrútila polovica Kostola Krista Spasiteľa. Ten dal údajne v roku 1035 postaviť princ Ablgharib Pahlavid, aby v ňom uschoval úlomok svätého Kríža. Tak ako väčšina ostatných stavieb v Ani aj tento kostol je v mimoriadne krehkom stave. To, čo z nich ostalo – kusy múrov, oblúky, kupoly, veže a vežičky – je však cennou súčasťou vyše tisícročnej histórie arménskej civilizácie.