Antarktída je zem extrémov, drsná, vzdialená a nevľúdna. Zem činných sopiek a prekrásnych pohorí, avšak takmer kompletne pokrytá ľadom. Je to najchladnejší, najveternejší a najsuchší svetadiel na planéte, nerastú tu stromy ani kríky, len sem tam mach a lišajník. Taktiež tu nie sú a nikdy neboli žiadny pôvodní obyvatelia ani trvalí osadníci. Prvá žena sem dorazila až v roku 1935, dieťa sa tu prvý krát narodilo roku 1979. Ide v skratke o obriu zmrznutú divočinu, kde žijú predovšetkým tučniaci.
A práve preto sa Antarktída od zbytku sveta líši i politicky. Za normálnych okolností by si ju svetové veľmoci dávno rozdelili rovnako ako iné kontinenty. Počiatkom dvadsiateho storočia, kedy ešte dožívala imperiálna politika, sa tiež zdálo, že i tu to dopadne podobne. Jednotlivé štáty si z Antarktídy začali odrezávať kúsky ako porcie polárkovej torty. Ale potom toho naraz nechali. Na niektoré časti zamrznutého svetadielu tak nikdy nikto žiadny nárok nevzniesol, na iné áno, občas sa jednotlivé nároky teritoriálne prekrývali. V polovici dvadsiateho storočia boli jednotlivé sektory, teda nárokované zóny, oficiálne potvrdené, ale nie schválené. Najprv okolo toho rástlo napätie, potom napodiv prevládla vôľa ku spolupráci a v roku 1959 došlo k podpisu medzinárodnej zmluvy o Antarktíde.
Niektoré štáty sa rozdelenia sektorov držia, iné prestali akékoľvek teritoriálne nároky uznávať, ďalšie rešpektujú len tie svoje. Otázkou zostáva, či Antarktída smeruje k plnej suverenite či vôbec. Sama o sebe výrazne presahuje bežné štandardy národných štátov a pre svet predstavuje veľkú výzvu – územie, na ktorého správe sa podieľa celá planéta. Antarktída je výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. Celý kontinent je využívaný výhradne k mierovým účelom, ide o výsostné územie vedcov a adrenalínových turistov. A za tím všetkým je zmienená medzinárodná zmluva – unikátna dohoda o správe unikátneho územia.
