Mámallapuram

Vlna cunami, ktorá sa zjavila 26. decembra 2004, bola pravdepodobne najsmrtiacejšia, akú kedy ľudstvo zaznamenalo. Vyvolalo ju obrovské zemetrasenie pri severnom cípe Sumatry. Trvalo celých desať minút, zem pri ňom vibrovala až do výšky jedného centimetra a v Indickom oceáne vytlačilo toľko vody, že pobrežie Indonézie bičovali vlny vysoké 30 metrov. Do dvoch hodín dorazila cunami na Srí Lanku, do Indie a Thajska. Dôsledky zemetrasenia cítili aj vo východnej Afrike a dokonca aj v Severnej Amerike a Antarktíde. V štrnástich krajinách zomrelo dohromady až 230 000 ľudí. V juhoindickej pobrežnej oblasti Tamil Nadu zahynulo najmenej 1 500 ľudí a vlnobitie búšilo aj do jednej z najznámejších pamiatok – drávidského chrámu v Mámallapurame na pobreží Bengálskeho zálivu.

Keď však more ustúpilo, ukázalo sa, že nemilosrdné vlnobitie chrám vlastne vyčistilo a odstránilo z reliéfov na jeho múroch nánosy špiny. Okrem toho po prvý raz za celé stáročia odhalilo žulové sochy, ktoré boli dovtedy pochované pod vrstvami pobrežného piesku. Po dlhých rokoch tak uzrel svetlo sveta lev, časti slona a vzpínajúci sa žrebec. Ich zjavenie akoby dodalo silu starodávnemu mýtu o Mámallapurame. Ten bol počas vlády pallavskej dynastie, ktorá ovládala túto časť Indie medzi 4. a 9. storočím, dôležitým pobrežným centrom.

Podľa legendy, ktorú po prvý krát zaznamenal v roku 1798 Angličan John Goldingham a ktorá sa potom pri zmienkach o tejto oblasti často opakovala, už dávni moreplavci poznali toto miesto ako domov siedmich pagod. Podľa brahmanov, s ktorými Goldingham údajne hovoril, si ich predkovia vraj pamätali, ako pozlátené vrcholky týchto stratených chrámov vytŕčali z piesku. Okrem náboženského významu vraj tieto stavby slúžili ešte jednému účelu. Mali údajne pomáhať plavidlám pri navigácii v pobrežných vodách. Podľa mýtov ich dal zničiť nahnevaný boh, ktorému prekážala ich nádhera, a všetky chrámy okrem jedného zrovnal so zemou, a to aj s pobrežným mestom, ktorému slúžili.

Nech už je pravda o siedmich pagodách akákoľvek, archeológovia poukázali na to, že hlavný pobrežný chrám Mámallapuramu stojí na pevnej hornine, zatiaľ čo vedľajšie boli zrejme postavené na menej stabilnom piesku, a preto časom podľahli vrtochom oceánu. Výskum toho, aký osud postihol tieto záhadne stavby, by však mohol pomôcť pri ochrane ďalších pamiatok, ktoré ohrozuje morský živel.