Babylon, najväčšie mesto Mezopotámie, bolo najdôležitejším náboženským strediskom. Dnes je zrúcaninou na území Iraku, na ľavom brehu rieky Eufrat, 120 kilometrov na juh od Bagdadu, blízko miesta Hillah. Pôvodné meno bolo Babylla. Význam tohto pomenovania nie je známy. Podľa achajskej ľudovej mytológie sa zmenilo na Bábili/Báb-iláni (Brána bohov) – poukazujúc na niektoré mýty, podľa ktorých na mieste Babylonu stála voľakedy rajská záhrada so stromom múdrosti. Gréci ho prebrali ako babylon. Jeho prvým zlatým vekom bolo obdobie Starobabylonskej ríše (XIX. – XVI. stor. pred n. l.), druhý vek rozmachu bol po zvrhnutí asýrskej nadvlády, počas Novobabylonskej (Chaldejskej) ríše (625 – 539 pred n. l.). Naposledy ho za svoje hlavné mesto vyhlásil Alexander Veľký. V roku 275 pred n. l. presťahovali jeho obyvateľstvo novopostaveného helenistického hlavného mesta Seleukeie.

Prvýkrát sa Babylon spomína ako kultové miesto boha Marduka v čase zakladateľa Achajskej ríše Sarrukina (XXIV. stor. pred n. l.), v čase sumerskej III. urskej dynastie (XXI. stor. pred n. l.) sa stáva sídlom krajiny. V XIX. storočí pred n. l. tu založili svoju dynastiu nomádski Amorejci. Šiesty, najvýznamnejší panovník Amorejcov Chammurabi (1728 – 1686 pred n. l.) dobyl celú Mezopotámiu. Hlavným mestom jeho ríše sa stal Babylon, odvtedy nazývajú sumersko-achajskú ríšu spoločným názvom Babylonia. Jej meno sa zachovalo predovšetkým vďaka Chammurabiho zbierke zákonov. Starobabylonskú ríšu si podmanil chetitský kráľ Mursilis I. v roku 1595 pred n. l. Po páde I. babylonskej dynastie, v čase Stredného Babylonu, sa stal korunovačným mestom nových vládcov, kassitov. V 1. tisícročí pred n. l. sa dostalo do područia Asýrie. V roku 689 pred n. l. ho dal Sín-ahhé-eriba vyrabovať a zbúrať. Ale jeho nástupca Assur-ah-iddina ho znova dal postaviť.

Chaldejský šejk Nabú-apal-usur (625 – 605 pred n. l.) založil Novobabylonskú ríšu, ktorá zažila svoj rozmach počas panovania jeho syna, Nabú-kudurri-usurra II. (Nebukadnesar, v rokoch 605 – 562 pred n. l.). Vďaka nemu vyrástol Babylon na svetové mesto. V jeho čase vznikla Ištarina brána a k nej vedúca procesná cesta, ktorá bola 16 metrov široká a 200 metrov dlhá, jej obrubu tvorili obrazy.

“Celý svet mal jeden jazyk a hovoril jednou rečou. Stalo sa, keď sa z východu pohli, na Sineárovej zemi našli rovinu a tam sa usadili. A povedali jeden druhému: Poďte, zarobme tehly a dobre ich vypáľme; a mali tehly miesto skál a smolu ako lepidlo. A riekli: Poďte, postavme si mesto a vežu, ktorej vrch sa bude neba dotýkať, získajme si takto meno, aby sme sa neroztrúsili po celej zemi. A boh zostúpil z nebies, aby videl mesto a vežu, ktorú postavil syn človeka. A povedal pán: Hľa, tu je jeden národ a celý má jeden jazyk a toto je začiatok jeho diela: a veru nič mu v tom nebráni, aby urobil všetko, čo si zaumieni. Nuž, zostúpim a pomiešam ich jazyky, aby nerozumeli reči jeden druhého. A roztrúsil ich pán po celej zemi; a tí prestali stavať mesto. Preto to miesto nazvali Bábelom, lebo tam pán pomiešal všetky jazyky zeme a odtiaľ ich roztrúsil do celého sveta.” (Svätá Bilblia /1. Móz. 11.1-9./)

Stodvadsať levov na modrom podklade. S menom Nebukadnesera sa spája výstavba centrálnej svätyne Mardukovho chrámu, Ésagily (“dom, ktorý dvíha svoju hlavu”) a k nej pripojeného štvorca zikkuratu so slávnou schodovou vežou (biblická babylonská veža) Étemenaki (Chrám základného štvorca neba a zeme). V jeho čase fungovalo na 24 hlavných uliciach Babylonu 44 veľkých náboženských komplexov, 180 kultových miest bohyne Ištar, 600 menších kaplniek, 300 posvätných parkov a 198 hvezdárskych veštiarní.

Nebukadnesar II., ktorý v roku 587 obsadil Jeruzalem, hlavné mesto Judey, dal zničiť židovskú svätyňu a obyvateľove mesta odvliekol. Toto obdobie sa volá obdobím babylonského otroctva (587 – 536 pred n. l.). V židovsko-resťanských tradíciách sa Babylon a Jeruzalem stali antitézami, Babylon bol “vrcholom nerestí”, ktorý “nakazil celý svet”.

Aj pád Babylonu zapríčinili náboženské dôvody. Jeho posledný kráľ Nabonid (556 – 539 pred n. l.) bol synom harránskej kňažky boha Mesiaca Sín a počas svojej vlády prišiel do rozporu s kňazmi vtedajšieho najuctievanejšieho boha Marduka. Tajuplné roky strávil ďaleko od Babylonu v arabských oázach a vládu v jeho ríši prevzal jeho syn Bél-šar-usur (biblický Baltazár). Kyros II. v roku 539 obsadil Babylon tak, že jeho obyvatelia s radosťou vítali perzských dobyvateľov, čim zanikla Novobabylonská ríša.

Babylončania prevzali svoje náboženské presvedčenie od Sumerov a Achajcov, udmácnili ich a sami ich ďalej rozširovali. V Babylone uctievaný Panteón bol pôvodne sumerského pôvodu: kozmická trojica zahŕňala troch veľkých panovníkov, vládcov nebies, vzduchu a zeme a panovníka vody. Z nich troch je Anu bohom nebies, otec a kráľ bohov. On je manželom Antu a otcom Ištary. Pánom vzduchu a zeme je Enlil (Pán vánok). Jeho manželkou je Ninlil a jeho symbolom koruna s parohmi. Bohom vody, podzemných vôd a prameňov je Éa, boh múdrosti a umenia, otec liečiaceho boha Marduka.

Trojica symbolizovala aj tri veľké nebeské telesá, Mesiac, Slnko a planétu Venušu. Najváženejším astrálnym bohom bol Sín, boh Mesiaca a zároveň boh – veštec, jeho považovali za Enlilovho syna a Samasovho otca. Samasa, boha Slnka, považovali za boha práva a spravodlivosti. Porušenie zákona trestal slepotou. On udeľoval život, zdravie a šťastie, z jeho rúk prevzal podľa legendy Chammurabi kamenné tabule so zákonmi. Jeho symbolom bolo slnečné koleso so štyrmi špicami. Kult Samasa sa neskôr, v VII. storočí pred. n. l., dostal aj do Jeruzalema, tam sa nachádzali kone a voz boha Slnka.

Babylončania popri mužských bohoch uctievali veľký počet bohýň, ktoré sa potom zliali do postavy hlavnej bohyne Ištar, ktorá bola stelesnením Večernice (planéta Venšua). S touto planétou sa spája dvojitá povaha bohyne ako bohyne nebies a podsvetia: bola bohyňou matkou a zároveň bohyňou (telesnej) lásky, ale tiež aj ženou vojen a ničenia. Jej symbolmi boli lev a krava. V jej chrámoch prevádzkovali sakrálnu prostitúciu, vo vojnách išli jej kňažky v čele armády. Zo sumerského mena bohyne Ištar (Innin) môžeme odvodiť aj názov Ninive, ktoré bolo hlavným mestom bojovných Asýrčanov. Na jej počesť postavená Ištarina brána stála na začiatku procesnej cesty.

Mestským bohom Babylonu bol Marduk (po sumersky: Amar-tutu-ke – slnečný býk, slnečné dieťa), neskôr sa stal aj hlavným bohom ríše. Pôvodne bol bohom jari, jarného dňa a pošnohospodárstva, potom postúpil na stvoriteľa sveta, vládcu sveta, pána osudu. Pamiatku tejto udalosti zachovala Enúma elis (“Keď hore”), v ktorej bolo nemálo štátnej propagandy. Bol to rituál oslavy nového roka, teda epos vzniku sveta a svetového poriadku. Siedma tabuľa písaná klinovým písmom oslavne opisuje nástup mladého boha stvoriteľa Marduka na trón a jeho víťazstvá.

Podľa sumersko-achajskej kozmológie matkou všetkého je Tiámat (“more” – ženský princíp), ktorá obkolesila Zem svojou slanou vodou, kým Apsú (mužský princíp) žil pod zemou vo forme sladkých vôd. Mummu, duch – stvoriteľ ich zmiešal, následkom čoho sa narodili nové božské generácie. Medzi starými a novými bohmi vypukol boj, zabili Apsúna a Kingua, syna Tiámat. Tiámat stvorí príšery, ktoré sa zdajú neporaziteľné, načo noví bohovia poveria dieťa Slnka, Marduka, syna Ěana, ktorí zabil Apsúna, aby sa postavil proti Tiámat. Marduk zabil Tiámat, jej telo rozsekol na dve časti, z jednej časti stvoril oblohu s hviezdami, z druhej zem s podsvetím. Marduk a Éa stvorili človeka z Kinguho krvi, aby slúžil bohom. Stvorenie sa končí postavením nebeského Babylonu. Marduk je pánom sveta a darcom života, pre túto jeho zdvojenú funkciu ho často zobrazovali s dvomi tvárami. Jeho emblémom bol hadí drak s rohami, atribútom zašpicatený rýľ a planétou Jpiter. Jeho centrálnou svätyňou bol babylonský chrám Ésagila.

Vrcholom oficiálneho kultu boli novoročné oslavy akitu, ktoré slávili na jar v čase rovnodennosti. Séria rituálov privolávajúcich plodnosť, z ktorých nechýbali orgiastické scény, zobrazovala stvorenie sveta z chaosu. Prvý týždeň 12-dňových sviatkov prebiehal v znamení kajania za hriechy spáchané v predošlom roku. Potom obetovali jedného “hriešnika”, jeho krv rozliali po zemi svätyne, mŕtvolu hodili do rieky a hlavu vzali do pustatiny. Za tým nasledovalo sebapokánie kráľa, ktorý sa v mene celého ľudu vyspovedal z hriechov a dostal rozhrešenie. Následne oslávili Mardukove trápenia a víťazstvá, ktoré predviedli ako divadelné hry.

Na ôsmy deň kráľ zobral Mardukovu sochu a v slávnostnej procesii ju odniesol do domu osláv, ktorý sa nachádzal mimo mesta. Tu kráľ a božská podoba strávili spolu tri dni v znamení víťazstva nad smrťou. Na jedenásty deň Marduk vstal z mŕtvych a na čele procesie sa vrátil do mesta Babylon. Na samom konci obradov bolo nanebovstúpenie boha, s jeho podobizňou sa vyštverali na 91-metrovú vežu, v ktorej na najvyššom poschodí stála malá kaplnka, a tam zasadol na trón. Po svadbe bohov sa ťahal lós, ktorý mal zabezpečiť šťastie v novom roku.

Procesia sa začala mimo mesta pri dome osláv a vracala sa do mesta pri Ištarinej bráne. Odtiaľ viedla cesta do svätýň, do Étemenankinu. Na chrámové nádvorie sa dalo dostať cez predsieň; oproti predsieni bola cela, kde umiestnili podobizeň boha. Symbolika chrámovej stavby odzrkadľovala trojrozdelenosť sveta, vonkajšie nádvorie s vodnou nádržou poukazovalo na vody, budova chrámu (zem) na vzdušný priestor a cela s podobizňou boha na nebesá. Najkrajšou budovou celého chrámového komplexu bolo zobrazenie božskej hory, respektíve kozmického sveta a považovali ho za akúsi pupočnú šnúru, pomocou ktorej mohli nadviazať spojenie medzi pozemskými a božskými vecami. Šírka, dĺžka a výška veže boli rovnako 91 metrov.

V juhovýchodnom kúte mesta Babylon sa nad komorou so štrnástimi oblúkmi vypínali Semiramidine visuté záhrady, ktoré navrhol pravdepodobne sám Nebukadnesar.

Prvé význačné archeologické výskumy v Babylone viedol nemecký archeológ a staviteľ Robert Koldewey (1855 – 1925). Začal kopať 90km od Bagdadu a výsledkom 14-ročnej práce bolo odkrytie ruín mestských hradieb, paláca a veže. Z Ištarinej brány, ktorá sa nachádzala medzi severným a južným palácom, zostali len základy z tehál a pálené kachličky, tie dnes v rekonštruovanej podobe môžeš vidieť v berlínskom Pergamonovom múzeu. V čase prezidentovania Saddáma Husajna sa snažili zreštaurovať mnoho budov, na viacerých miestach umiestnili aj podobizne diktátora. Následne potom ani iracký konflikt, ani postavenie americkej helikoptérovej základne nálezisku nepomohli.