Pri ceste neďaleko mesta Astara na úplnom juhu Azerbajdžanu stojí malý pavilón s prameňom. Stačí priložiť zápalku alebo zapaľovač k miestu, kde vyteká voda, a nad fontánou sa objaví plameň. Voda pritom tečie ďalej. Yanar Bulaq, v preklade Horiaci prameň, patrí k tým atrakciám, pri ktorých jednoduché video vyzerá ako lacný trik, kým človek neuvidí miestnych, ako si popri horiacom kohútiku pokojne plnia kanistre. Leží na južnom okraji Ərçivanu pri hlavnej ceste smerujúcej k Astare a Iránu a miestne úrady ho zaraďujú medzi najzaujímavejšie geologické objekty okresu.
Za efekt môže metán, ktorý vystupuje spolu so sírnatou vodou. Keď sa dostane nad povrch a stretne sa s plameňom, plyn sa zapáli ako malá pochodeň. Samotná voda pokračuje cez fontánu ďalej. Chemické analýzy minerálnych vôd južného Azerbajdžanu namerali pri Yanar Bulaq pH približne 5,15 až 5,18, takže patrí medzi kyslejšie skúmané pramene regiónu.
Najlepšia časť prichádza pri otázke, odkedy tu vlastne prameň horí. Podľa miestnych spomienok sa Yanar Bulaq preslávil až počas geologického prieskumu v 70. rokoch 20. storočia. Jedna miestna verzia hovorí o roku 1972 a 62 metrov hlbokom artézskom vrte, ďalšia o roku 1973 a približne 80 metroch, novší regionálny zdroj uvádza približne 100 metrov. Zhodujú sa v podstatnom detaile: geológovia hľadali podzemnú vodu, po vŕtaní začala vytekať na povrch a obyvatelia až následne náhodou zistili, že plyn unikajúci z vody možno zapáliť.
V okolí sa prameň pozná aj pod názvom Əsədulla bulağı, teda Əsədullov prameň. Jedna zo starších reportáží zachytáva Əsədullu Musayeva, podľa ktorého si miestny obyvateľ všimol nad vodou zvláštny jav v slnečnom svetle, priložil zápalku a voda zdanlivo vzbĺkla. Od tej chvíle sa ujalo meno Yanar Bulaq.
Yanar Bulaq občas predvedie aj agresívnejšie číslo. Miestni hovoria, že voda dokáže vystreknúť niekoľko metrov vysoko; reportáže uvádzajú približne päť až osem metrov. Vo februári 2019 sa spolu s vodou objavilo aj väčšie množstvo bahna a udalosť vyvolala dohady o aktivite bahennej sopky. Geológ Adil Əliyev z azerbajdžanského Ústavu geológie a geofyziky to odmietol s vysvetlením, že v blízkosti Yanar Bulaq žiadna bahenná sopka neleží. Silnejšie výrony vody sa podľa miestnych objavujú raz či dvakrát do roka. Ďalší výrazný výron bahna zaznamenali médiá v apríli 2021.
Oheň vychádzajúci zo zeme má v Azerbajdžane omnoho dlhšiu históriu než samotný artézsky vrt v Ərçivane. Ložiská ropy a zemného plynu vytvorili po krajine miesta, kde plyn prirodzene prenikal na povrch a horel. Najznámejšie sú Yanardağ pri Baku a Atəşgah na polostrove Abşeron. Azerbajdžanské turistické zdroje spájajú staršie prírodné plamene pri Atəşgahu so zoroastriánskou tradíciou; dnešný chrámový komplex vznikol neskôr a v 17. a 18. storočí ho využívali aj pútnici prichádzajúci z Indie.
Práve tu dáva zoroastrizmus Yanar Bulaq zaujímavý kontext. V zoroastriánskych obradoch mali oheň a voda mimoriadne postavenie a oba sa chránili pred rituálnym znečistením. Oheň zároveň symbolizoval čistotu a pravdu. Predstava prameňa, pri ktorom sa voda a plameň objavia na jednom mieste, preto až podozrivo dobre zapadá do krajiny, kde podobné prírodné výrony plynu po stáročia ovplyvňovali náboženské predstavy aj miestne legendy.
Zastávka pritom nezaberie pol dňa. Yanar Bulaq leží prakticky pri ceste a dá sa zaradiť do výletu po Astaranskom regióne, ktorý patrí k úplne odlišnej tvári Azerbajdžanu. Okolo sú vlhké subtropické lesy Talýšskych hôr, čajové plantáže, citrusové sady, pobrežie Kaspického mora a Hirkan, jeden z najcennejších lesných komplexov krajiny. Oficiálna turistická propagácia južnej trasy priamo stavia na kombinácii čaju, subtropickej prírody, minerálnych prameňov a miest, kde zo zeme vychádza oheň.
A ak sa pod malým pavilónom práve nič dramatické nedeje, stále zostáva jeden veľmi jednoduchý obraz: miestny človek si plní nádobu vodou a pár centimetrov nad ňou horí metánový plameň. Presne kvôli takýmto absurdným zastávkam má zmysel zísť z hlavnej cesty.
