Mándu, mesto milencov

Kedysi hrdé a nezávislé kniežatstvo Málva leží geograficky v srdci Indie a historicky na obchodnom koridore medzi nížinami Gangy a západným pobrežím, pričom jeho rieky sa vlievajú do Bengálskeho zálivu aj do Arabského mora. Po osamostatnení Indie sa v päťdesiatych rokoch 20. storočia začlenilo do štátu Madhjapradéš. Jeho hlavným mestom však bolo po stáročia rozľahlé mesto Mándú, opevnená metropola na kraji pohoria Vindhja, ktorá vynikala luxusom a veselou atmosférou, rovnako ako aj obrannou silou. Jej moslimskí obyvatelia ju preto nazývali Šadiabád – Citadela radosti.

Presný pôvod mesta je, ako by sa na toakomto mieste opradenom tajomstvom a legendami dalo čakať, hmlistý ako opar z monzúnových dažďov. Zmienky o pevnosti na kopci v Mándú, z ktorej bolo možné pozorovať plošinu a hadiacu sa rieku Narmada, pochádzajú už zo 6. storočia. Strategický význam Mándú vzrástol s nástupom hinduistickej dynastie Paramárovcov, ktorá začala vládnuť v Málve a v okolitých oblastiach západnej a strednej Indie v 10. storočí. hlavné mesto regiónu založila v Udždžajní, ale neskôr ho presunula do Dháru, len 35 km severne od Mándú. Od 11. storočia sa začalo osídlenie v Mándú rozrastať, spočiatku okolo kamennej pevnosti Budhi Mándú (doslova staré Mándú), ktorej ruiny ležia v hustom lesnom poraste na západnom kraji náhornej plošiny spolu s ruinami starobylých chrámov a hradieb. medzi najstaršie artefakty, ktoré vykopali v Mánsú, patrí modla Sarasvatí, hinduistickej bohyne vzdelanosti a umenia, obľúbeného božstva paramárskeho kráľa Bhódžu. Mnohé z neskorších stavieb mesta (jedným z najlepších príkladov je mešita Malika Mughisa) však postavili z muriva získaného zo starších hinduistických mandirov (chrámov). Vodná nádrž Mundža v oblasti známej ako Kráľovská obora nesie meno ďalšieho z titanov dynastie Paramárovcov Mandžu. Hinduistické kráľovstvo však v roku 1305 padlo. Veliteľ vojsk sultána Aláuddína Chaldžího z Dillí Ajn al-Mulk Multání rozdrvil vojská posledného kráľa dynastie Paramárovcov Mahalaka Déu a jeho prvého ministra Gogu Deva. Po tejto porážke sa Mándú dostalo do vlastníctva Dillíjskeho sultanátu, ktorý dosadil za správcov oblasti muslimských guvernérov.

O storočie neskôr sa afganský guvernér Dilávar Chán Ghúrí, ktorého vymenoval nevypočítateľný sultán Muhammad bin Tughlak (jeho potomkovia neskôr zdedili ríšu rozpadajúcu sa zvnútra, napádanú mongolskými hordami zo severu), chopil iniciatívy, vyhlásil nezávislosť Málvy a dosadil sa na trón. Po Ghúrího smrti v roku 1404 prešla koruna na jeho syna chána Alpa, ktorý prijal titul šach Hóšang. Počas svojej dvadsaťsedemročnej vlády presťahoval panovnícky dvor z Dháru do Mándú a začal s ambicióznym stavebným programom. Jeho vlastné mauzóleum, ktoré dokončil jeho syn, sa považuje za najstaršiu mramorovú stavbu v Indii a údajne inšpirovalo samotný Taj Mahal. Mešita Džama Masdžid, obrovský chrám z ružového pieskovca na vyvýšenom podstavci, ktorý dal šach postaviť, sa zase údajne inšpirovala Veľkou mešitou v Damasku. Dokončili ju však až o tri generácie neskôr.

Nasledujúcich sultánov Málvy zachvátila podobná túžba zanechať svoju stopu v mestskej krajine Mándú. Mahmúd Chaldží, ktorý nastúpil po šachovi Mahmúdovi v roku 1436, dal postaviť sedemposchodovú vežu na pamiatku svojho víťazstva v bitke nad susedným hinduistickým vládcom Ranamallom z Márváru. V niektorých zrejme menej spoľahlivých správach o Mahmúdovej vláde sa tvrdí, že sultán posielal na vrchol veže všetky manželky, o ktorých si myslel, že sú príliš tučné. Veril totiž, že im náročné zdolávanie množstva schodov pomôže schudnúť. Ak je na tomto príbehu niečo pravdy, tak je možnou akousi poetickou spravodlivosťou, že sa táto falická stavba neskôr zrútila a dnes sú viditeľné len časti jej základov. Jeho najstarší syn Ghijásuddín Chaldží zdedil kráľovstvo v roku 1469 s otcovou láskou k dámam a nápaditej architektúre. Počas svojej dlhej a stabilnej, aj keď trochu pochybnej vlády postavil honosný Jahaz Mahal (alebo palác Loď) s kupolami a terasami pretkanými očarujúcimi fontánami a ozdobnými nádržami, aby v ňom mohol ubytovať svoj rozsiahly hárem.

Najromantickejšia a zároveň najtragickejšia legenda Mándú sa však týka osudu jeho posledného nezávislého vládcu, sultána Báza Bahádura, ktorého palác stojí na kopci nad posvätnou vodnou nádržou Rewa Kund napájanou liečivými vodami rieky Narmada. Bahádur dal túto nádrž rozšíriť a pre svoju veľkú lásku Rani Rupmati tu postavil veľkolepý pavilón s nádherným výhľadom na údolie rieky. Rupmati, jednoduchá, ale krásna pastierka, si získala Bahádurovo srdce svojím spevavým hlasom. Zaľúbenci trávili veľa času v honosných komnatách, kde sa venovali hudbe, poézii a jeden druhému. Správa o Rupmatiinej kráse a sultánovom zanedbávaní kedysi vychýrenej obrany citadely sa dostala do uší mogulského vládcu Akbara, ktorý vyslal armádu, aby oboch zajala. Bahádur musel utiecť. Podľa niektorých verzií príbehu sa mu podarilo dostať do bezpečia pomocou lana prehodeného z okna paláca. V každom prípade Rupmati zostala a radšej si zvolila samovraždu jedom, než by mala trpieť akékoľvek ponižovanie, ktoré by jej Akbar či jeho prisluhovači spôsobili.

Zdá sa, že moguli Mándú obdivovali a využívali ho ako malebné útočisko v období dažďov, keď je tamojšia vegetácia najbujnejšia a vzduch presýtený vôňou manga a tamarindu. Už nikdy sa však netešilo svojmu niekdajšieum významu a pozíciu politického a kultúrneho centra Málvy si časom opäť vydobyl Dhár. Keď počas vlády mogulského Džahángíra v prvých rokoch 17. storočia navštívil Indiu William Finch, britský obchodník Východoindickej spoločnosti, našiel Mándú takmer v ruinách. Všimol si, že jeho predmestia, vtedy už zväčša opustené, sa predtým rozprestierali v okruhu až trinásť kilometrov za hlavnými hradbami. Ruiny sú už svojou podstatou zvyčajne melancholické atrakcie. Napriek tomu v Mándú pretrváva niečo zo starého hravého ducha tohto miesta. Polorozpadnuté stavby vztýčené uprostred nádhernej prírody na počesť bohov, slávy a žiadostivých chúťok vládnucich rodín, vyžarujú aj dnes akúsi veselosť.