Bývalý závod Carbide Plant

Názov tohto mesta je synonymom najhoršej chemickej priemyselnej nehody v dejinách. Udiala sa v noci z 2. na 3. decembra 1984, keď v starej a mizerne udržiavanej továrni Union Carbide unikol z nádrže metylizokyanát (zložka pesticídov). Továreň sa nachádzala uprostred obytnej zóny, čo znamená, že toxické oblaky plynu zasiahli obyvateľov v spánku.

Keď si ľudia uvedomili, že sa niečo stalo, v panike vybehli do ulíc a snažili sa ujsť (zrejme by bolo bezpečnejšie, keby ostali vnútri). Pri chaotickom úteku sa tak nadýchali ešte väčšieho množstva látky a niektorých navyše udupali k smrti. Jedovaté výpary najhoršie postihli deti. Boli totiž ťažšie ako vzduch, a tak sa držali pri zemi. Účinky plynu boli príšerné. Zasiahol dýchacie ústrojenstvo, popálil oči, spôsobil vracanie, kŕče a napokon zlyhanie obličiek, pľúc a mozgu. Nemocnice sa čoskoro preplnili tisíckami pacientov so symptómami, ktoré personál nevedel identifikovať, a aj tak nemal obetiam ako pomôcť.

Straty na životoch boli obrovské. Oficiálne číslo hovorilo o 3 800 obetiach, no podľa iných zdrojov mohlo zomrieť až 25 000 ľudí. Asi pol milióna tých, čo boli vystavení plynu, ale prežili, sa muselo vyrovnať s dlhodobými následkami. Do dnešného dňa sa rôzne vývojové poruchy plodov v Bhópál pripisujú tejto katastrofe.

Krátko po katastrofe sa rozbehli súdne spory – a trvajú dodnes. Spoločnosť Union Carbide tvrdila, že za únikom mohla byť sabotáž, a odmietla prevziať zodpovednosť. Továreň neskôr prešla pod ďalšiu chemickú priemyselnú korporáciu, ktorá rovnako poprela zodpovednosť, keďže v čase nehody ešte továreň nevlastnila. Niekoľko charít a združení obetí v Indii aj v zahraničí naďalej bojuje za patričné kompenzácie. Fond na pripomienku nešťastia v Bhópál prevádzkuje malé múzeum venované katastrofe, ale žiadny oficiálny pamätník neexistuje. Pred továrňou však vztýčili sochu a múry továrne zdobia maľby a grafity volajúce po spravodlivosti.

Opustená továreň Union Carbide je dnes už len hrdzavejúcou priemyselnou ruinou. Nikdy ju poriadne nedekontaminovali, a tak tu naďalej zlovestne stojí, zatiaľ čo sa k nej pomaly približujú obydlia slumov. Miestni chodia na jej pozemok cez diery v múre alebo ho jednoducho prelezú. Deti sa tu hrajú.

Ako medzinárodný návštevník nesmiete vojsť dnu, pokiaľ nemáte oficiálne povolenie, ktoré sa však vzhľadom na úroveň indickej byrokracie získava naozaj problematicky. Podľa všetkého je továreň navyše strážená a strážnici sa už nedajú podplatiť, aby prižmúrili oko. Cudzinci sa teda dostanú dnu len ťažko. No zaujímavý pohľad na zarastenú továreň sa vám naskytne aj zvonka, najmä z mosta, čo prechádza ponad železničnú trať severne od komplexu.