Keď opisujeme prelom v tvorivom myslení, často používame analógiu s “rozsvietením žiarovky”. Podobný okamih zažil aj Thomas Alva Edison v roku 1879. Jedného večera sedel tento temperamentný objaviteľ a podnikateľ vo svojom laboratóriu v Menlo Parku v New Jersey a záhľčivo šúľal kúsok uhlíka z telefónneho vysielača do tenkého vlákna. Pri pohľade naň si zrazu uvedomil, že by to mohol byť ideálny materiál na vlákno do žiarovky, ktorú sa vtedy snažil vyvinúč ako náhradu za plynové lampy. A tak sa viac či menej zrodilo elektrické osvetlenie, ako ho dnes poznáme.

Na prenos energie do Edisonových svetiel a elektrických spotrebičov, ktoré nasledovali, bol však potrebný iný materiál – meď. Dopyt po tomto kove do elektroinštalácií v osemdesiatych rokoch 19. storočia prudko vzrástol. V rokoch 1880 až 1888 sa celosvetová produkcia medi zvýšila zo 153 959 ton na 258 026 ton. Honba za novými zásobami vyvolala v Amerike takmer rovnakú horúčku ako honba za zlatom. Po objavení zlata v Rabbit Creeku (ktorý sa hneď premenoval na Bonanza Creek) v Klondiku v roku 1896 sa zápolenie o drahé kovy všetkých druhov presunulo z Kalifornie na Aljašku a do Yukonu za kanadskými hranicami. Aljaška na severozápadnom cípe krajiny patrila až do roku 1867 Rusku, ktoré ju potom predalo Spojeným štátom – od Sibíru ju delilo len 90 km.

Svoje šťastie v podobe drahých kovov sem prišli hľadať aj dvaja húževnatí zlatokopi, Jack “Tarantula” Smith a Clarence Warren. V lete roku 1900 sa táto dvojica vybrala ku Kennicottovmu ľadovcu vo Wrangellovom pohorí na východe Aljašky, či tam niečo nenájdu. Ľadovec pomenoval len rok predtým Oscar Rohn, geológ z US Geological Survey (Geologickej služby Spojených štátov), na počesť amerického prírodovedca a priekopníka v skúmaní miestneho terénu Roberta Kennicotta. Rohn sa domnieval, že ak sa v týchto chladných kopcoch nenachádza zlato, s veľkou pravdepodobnosťou by sa tu našla aspoň meď. Ako bezúhonný štátny zamestnanec sa zrejme rozhodol, že v tejto záležitosti nepodnikne žiadne ďalšie kroky. Ukázalo sa však, že sa tomu prakticky nedalo vyhnúť. Smith a Warren totiž narazili na miesto, o ktorom sa najprv domnievali, že je to lúka na úbočí hory, no keď prišli bližšie, našli celé ložiská medi smaragdovej farby, ktoré trčali zo zeme. Ako Smith napísal 28-ročnému dôvtipnému newyorskému banskému inžinierovi Stephenovi Birchovi, ktorý neskôr kúpil ich práva na nálezisko, vyzeralo to ako “zelená írska pastvina v tom najžiarivejšom slnku”.

Metalurgické testy vzoriek z náleziska na vrchu Bonanza Peak ukázali, že obsahujú 705 čistého chalkocitu, čím sa zaradilo medzi najbohatšie ložiská medi, aké kedy boli objavené. No aj keď sa tu meď nachádzala v hojnom množstve, stále to bol len aljašský zapadákov, ktorý bol pre ráz miestnej krajiny takmer neprístupný. Skôr ako sa mohla začať ťažba rudy, musel Birch dopraviť zo stošesťdesiat kilometrov vzdialeného Valdezu cez hory pomocou psích záprahov všetko vybavenie, ku ktorému patril aj celý parník rozobratý na kusy. Do roku 1907 sa mu podarilo získať niekoľko bohatých investorov (okrem iného aj členov rodín Havemeyerovcov a Guggenheimovcov a bankára J. P. Morgana), ktorí vytvorili syndikát na podporu rozširovania baní a financovanie železnice. Stavba železnice bola obrovskou operáciou, ktorá trvala štyri roky a skupiny odvážnych robotníkov museli pri kladení koľajníc a stavaní mostov potrebných na prekonanie skalnatého terénu vzdorovať teplotám mínus 40 °C. V roku 1911 však Kennecott – administratívna chyba a pravdepodobne aj Birchov zlý pravopis spôsobili, že sa názov nového banského mesta líšil od susedného ľadovca jedným písmenom – opustil prvý vlak naložený meďou v hodnote približne 250 000 dolárov.

Aj keď sa na toto odľahlé miesto podarilo vďaka nadpriemerným mzdám nalákať stovky robotníkov, podmienky v Kennecotte neboli v prvých rokoch jeho existencie ani zďaleka príjemné: baníci bývali v skromných ubytovniach, mali len málo voľného času, mnohí pracovali sedem dní v týždni počas celého roka a mrazivé zimné mesiace trávili takmer výlučne pod zemou. Obmedzený predaj alkoholu a absencia väčšiny iných foriem zábavy v Kennecotte sa však stali prínosom pre susedné mesto McCarthy, ktoré vzniklo v jeho tieni vedľa železničnej trate na križovatke Shushana. Nevestince, salóny, hotely, tanečné sály a obchody s oblečením v McCarthy poskytli baníkom a robotníkom zo železníc a závodu rozptýlenie a odľahčili im vrecká od ťažko zarobených peňazí.

Postupom času sa Kennecott vyvinul na rušnú a lepšie vybavenú, hoci nevyhnutne stále dosť izolovanú komunitu pre baníkov a ich rodiny. Pribudli tu nové zariadenia vrátane spoločenskej sály, v ktorej sa usporadúvali rôzne voľnočasové podujatia, tanečné zábavy a filmové predstavenia. Už v roku 1925 sa však objavili varovania, že sa zásoby rudy čoskoro vyťažia, a keď sa napokon ložiská takmer vyčerpali – celkovo sa vyťažilo viac ako 590 000 ton medi -, päť baní a železnicu v roku 1938 zatvorili.

Prázdny banský areál s rozlohou 1 130 hektárov niekoľkokrát zmenil majiteľa, až ho napokon rozdelili na viacero častí a v roku 1976 ho ponúkli na predaj verejnosti. Získala ho pomerne prekvapivo skupina lekárov, zubárov a právnikov z Anchorage so zjavnou náklonnosťou k aljašskej divočine a opustenej priemyselnej architektúre. Tých potom koncom deväťdesiatych rokov 20. storočia presvedčila miestna skupina Priateľov Kennicottu, aby ho predali národnému parku a zachovali ho v stave takzvaného “zastaveného rozkladu”.

Odvtedy museli ochrancovia mesta bojovať proti zlodejom, ktorí zachované budovy považovali za akúsi miestnu pobočku obchodu so stavebninami, ako povedal jeden z dobrovoľníkov. Aj keď niekoľko hlavných budov nechali naďalej “upadať do zabudnutia”, Kennecott ctí ušľachtilú myšlienku, že aj v polorozpadnutom a neopraviteľnom sa dá nájsť skutočná krása, a naďalej renovuje, čo sa dá, aby tu tento vyťažený pozostatok medeného boomu ostal ešte poriadnu chvíľu.