V roku 1864, uprostred americkej občianskej vojny, podpísal prezident Abraham Lincoln takzvaný Yosemite Grant Act. Bol to prvý zákon, ktorý hovoril o vyčlenení časti divočiny (Yosemite v Kalifornii) pre verejnosť s cieľom chrániť ju. Tento dekrét vydláždil cestu ďalším parkom, ktoré zriadili v nasledujúcich rokoch. V tom istom roku privítali štáty Únie medzi sebou Montanu, ktorá sa tak pridala k ďalším západným územiam, ako boli Nevada, Arizona a Idaho. Na oficiálne uznanie za štát si však musela počkať až do roku 1886. A veruže to nie je len taký hocijaký štát. Tiahne sa od Skalnatých vrchov na západe po Veľké prérie na východe a Yellowstonský národný park na juhu. Je to krajina plná kontrastov, v ktorej sa striedajú vysoké zasnežené štíty, hlboké údolia, zelné lesy a sladkovodné jazerá s rovnými trávnatými prériami, žltými lánmi obilia a hnedými poľami, čo ležia úhorom.
V severozápadnej časti štátu pozdĺž hraníc s Kanadou je v Skalnatých vrchoch učupené úzke údolie ovenčené ľadom, známe svojou jedinečnou drsnou krásou. Domorodý kmeň Čiernonožcov ho nazýval chrbticou sveta a koncom 19. storočia ho novinár George Grinnell označil za korunu kontinentu. Bol to práve Grinnell, kto ospevoval krásy tohto miesta v tlači a otváral tak oči verejnosti, ktorá mu dovtedy nevenovala pozornosť. Bol tiež prvým človekom, ktorý navrhol, aby celú oblasť vyhlásili za národný park, a pre tento svoj nápad si získal aj podporu kongresmana za Montanu Charlesa N. Praya. Národný park Glacier sa konečne zrodil 11. mája 1910 a v roku 1932 sa stal prvým medzinárodným parkom mieru, keď sa oficiálne spojil s kanadským Národným parkom Waterton Lakes, ležiacim na druhej strane hranice.
Len samotný Národný park Glacier sa rozkladá na ploche viac ako 4 144 kilometrov štvorcových. Nachádzajú sa v ňom dve pohoria vrátane šiestich vrcholov dosahujúcich výšku viac ako 3 000 metrov, 130 jazier, žije tu 1 000 rôznych druhov rastlín a 100 druhov živočíchov, ku ktorým patria napríklad medvede grizly, kamzíky beláky, piskory malé, losy a ovce hruborohé. Ako naznačuje samotný názov, najpozoruhodnejšou črtou národného parku sú – alebo skôr boli – ľadovce (glacier znamená po anglicky ľadovec).
V období pleistocénu pred približne 2,6 miliónmi rokov pokrývali ľadovce obrovské plochy Zeme. V mrazivých podmienkach tejto poslednej ľadovej doby klesla hladina morí na severnej pologuli až o 90 m. Časti súše, na ktorých sa dnes nachádza Montana a Skalnaté vrchy, pokrýval ľad hrubý 1,6 km. Pred približne 12 000 rokmi však nastalo veľké oteplenie, ľadovce sa dali do pohybu a výrazne tak tvarovali okolitú krajinu a odhaľovali vrstvy usadených hornín.
Zvyšné ľadovce, ktoré v parku ešte ostali, majú asi 7 000 rokov. Tvorí ich – tak ako prakticky všetky ľadovce – zmes ľadu, snehu, vody a zvetraných hornín. Vo všeobecnosti ľadovce vznikajú vtedy, keď počas zimy pribudne viac snehu, než sa stihne na jar a v lete roztopiť. Po prieskume parku sa zistilo, že v roku 1850 tu bolo 150 ľadovcov. V súčasnosti ich je 37, pričom len 25 sa označuje ako aktívne. Počas posledného storočia prišli tieto ľadové útvary až o 85 percent svojej veľkosti. Pri ľadovcoch sa vždy ráta s tým, že sa do istej miery topia. Pri geologickom prieskume v 80. rokoch minulého storočia sa však zistilo, že ľadovce v Národnom parku Glacier sú na dlhodobom výraznom ústupe. Novšie výskumy na ľadovcoch Harrison, Gem a Sperry ukázali obrovskú mieru úbytku medzi rokmi 1966 a 2005. Napríklad ľadovec Sperry prišiel až o 35 percent ľadu a tam, kde bola predtým súvislá ľadová pokrývka, sú teraz jazerá a morény. Príčiny týchto zmien vieme určiť ľahko, no zastaviť je ich temer nemožné. Montana sa otepľuje takmer dvakrát rýchlejšie, než je svetový priemer. Teplé zimy prinášajú do Skalnatých vrchov viac dažďa ako snehu a prípadný sneh a ľad sa aj tak roztopia počas jari, ktorá prichádza čoraz skôr. Predpokladá sa, že ak sa súčasné podmienky nezmenia, všetky ľadovce v Národnom parku Glacier do roku 2030 zmiznú a s nimi zanikne aj jedna z najkrajších scenérií kontinentu.
