Veľký židovský mysliteľ nemeckého pôvodu Walter Benjamin raz povedal, že „históriu píšu víťazi.“ Po celé stáročia sa obete šialených tyranov, nespravodlivých zákonov a represívnych režimov do oficiálnych záznamov prakticky nedostávali. Skutky prostých ľudí bez titulu sa vyznačovali zväčša jedine tým, že sa o nich v starých historických knihách nepísalo. Aj to však môže vypovedať o mnohom. A takmer každý národ sveta má vo svojej minulosti udalosti, na ktoré by radšej zabudol. Zabúdanie môže byť v niektorých výnimočných prípadoch prospešné. Lenže história, bez ohľadu na to, aká je bolestivá, je kľúčová pri budovaní lepšej budúcnosti. V ideálnom prípade takej, v ktorej nebudeme opakovať rovnaké chyby. Niekedy sa však zdá, že sa z histórie nikdy nepoučíme.
Nie tak dávno, v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, keď sociálni historici po prvý raz začali obracať svoju pozornosť k prostému ľudu minulosti, ktorý nemal ani len volebné právo, zástupcovia kanadského mesta Moose Jaw naďalej popierali chýry o tom, že sa pod ich ospalým saskatchewanským mestom nachádza sieť podzemných tunelov. Keď sa však časť Main Street prepadla niekoľko metrov pod zem a stiahla so sebou aj prechádzajúce auto s ohromeným vodičom, pred zrakmi všetkých sa zjavila časť jednej z podzemných chodieb a už sa to viac nedalo zamlčať. Prítomnosť tunelov však pre mesto znamenala hanbu. Príbeh ich vzniku je nerozlučne spätý so schválením jedného z najhanebnejších zákonov v kanadskej histórii: The Chinese head tax (čínskej dane z hlavy).
V Kanade žila čínska komunita už viac ako 150 rokov. Väčšina prvej generácie čínskych prisťahovalcov pochádzala z provincie Kuang-tung a do Britskej Kolumbie ich pritiahla – tak ako tisícky ostatných – vidina zlata. Zlatá horúčka z konca päťdesiatych rokov 19. storočia vyvolávala dojem, že tí najšťastnejší zlatokopi môžu nájsť na dne ryžovacej panvice hotové bohatstvo. O tridsať rokov neskôr prišla do Kanady nová vlna Číňanov, tentoraz za prácou na stavbe železnice Canadian Pacific Railway. Hlavný dodávateľ stavby Američan Andrew Onderdonk najímal týchto nových prisťahovalcov priamo v ich domovine (a aj v Kalifornii). Čínski robotníci pracujúci na železnici dostávali v priemere dve tretiny zárobku bielych, všeobecne však vykonávali ťažšiu prácu. Dostávali tie najriskantnejšie a najvyčerpávajúcejšie úlohy, ktorých nebolo málo. Tunely sa museli hĺbiť do tvrdej skaly dynamitom, často v treskúcich mrazoch kanadských zím.
Ak náhodou čakali, že im budú po dostavaní železnice Kanaďania vďační, mýlili sa. Len čo odložili náradie, kanadská ekonomika sa prepadla do recesie a nezamestnanosť začala stúpať. Číňanov obvinili z toho, že Kanaďanom kradnú prácu a stláčajú mzdy aj na tých niekoľkých pracovných miestach, ktoré boli voľné. Robotnícke odbory a miestni politici sa pre vlastný prospech uchyľovali k predsudkom a tlačili na kanadskú vládu, aby na čínskych prisťahovalcov uvalila obmedzenia. Olej do ohňa priliali aj bulvárne plátky, ktoré písali oplzlé a rasistické články o ošarpaných ópiových brlohoch a orientálnych superzločincoch a v úvodníkoch šírili hystériu o údajnej „žltej hrozbe“, ktorej bol kanadský spôsob života vystavený. V tejto toxickej atmosfére kanadská vláda na svoju večnú hanbu podľahla tlaku verejnosti a v roku 1885 zaviedla daň 50 dolárov na každého Číňana, ktorý vstúpi do krajiny – poplatok sa vzťahoval len na tento jeden národ. Príliv prisťahovalcov to však nezastavilo, pretože Kanada bola pre mnohých aj tak lepšou vyhliadkou než živorenie v cisárskej Číne. V roku 1900 sa poplatok zdvojnásobil na 100 dolárov a o tri roky neskôr na 500 dolárov, čo bol približne dvojnásobok ročného platu.
Vzťahy medzi Číňanmi a ostatnými obyvateľmi Kanady ostávali napäté a v Moose Jaw podľa všetkého ešte o čosi viac. Okolo roku 1908 napadla skupinu čínskych robotníkov zo železnice v jednom z miestnych skladov banda (zrejme nezamestnaných) bielych mužov. Aby sa Číňania vyhli ďalším útokom a neslýchane vysokej dani z hlavy, utiahli sa do podzemia. Pod ulicami mesta si doslova vykopali tunely, v ktorých chceli prečkať, kým sa situácia neupokojí.
V priebehu niekoľkých rokov sa tunely v meste, do ktorých sa vstupovalo cez podniky vo vlastníctve Číňanov, rozrástli do rozľahlého podzemného mesta, v ktorom bývali celé rodiny prisťahovalcov. Väčšina z nich pracovala nelegálne v práčovniach alebo reštauráciách nad svojimi podzemnými príbytkami.
Situácia tej časti čínskej komunity, ktorá žila v Moose Jaw nad zemou, sa však ešte zhoršila, keď v roku 1923 prijala kanadská vláda Chinese Immigration Act (Zákon o čínskej imigrácii), ktorý zakázal prakticky akúkoľvek imigráciu Číňanov do Kanady. Tento zákon dal tiež polícii novú právomoc zatýkať všetkých ľudí podozrivých z nelegálnej imigrácie a platil až do roku 1947.
Dvadsiate roky 20. storočia však boli pre čínsku komunitu významné ešte niečím iným. Uzavrela tajnú dohodu s výrobcami nelegálneho alkoholu a umožnila im využívať svoje tunely na skladovanie a predaj tohto tovaru. Kanada zaviedla prohibíciu najmä ako dočasné opatrenie počas prvej svetovej vojny. V roku 1920, keď väčšina jej teritórií postupne rušila zákaz alkoholu, susedné USA schválili osemnásty dodatok, ktorý postavil omamné nápoje mimo zákona. Moose Jaw nepodliehalo americkým strážcom poriadku, vďaka železnici malo však priame spojenie so Štátmi, a tak sa stalo akýmsi útočiskom chicagských gangstrov. K častým návštevníkom týchto tunelov patrili aj Al Capone a jeho pravá ruka Diamond Jim Brady, ktorý mal predné zuby vykladané drahokamami a podľa miestnych chodil vždy v bezchybných sivých oblekoch. Poker a dievčatá, ktoré sa tu dali za peniaze najať, len zvyšovali príťažlivosť podzemných chodieb pre gangstrov z oboch strán hranice. Krátko po tomto období však ruch v tuneloch utíchol a zo spánku ich vytrhla až ich obnova a otvorenie pre verejnosť v neskorých deväťdesiatych rokoch 20. storočia.
Zaujímavosťou je, že britský spisovateľ J. G. Ballard, ktorý sa narodil v Šanghaji, bol v roku 1953 umiestnený s RAF na leteckej základni NATO kúsok od Moose Jaw. Práve v tomto meste, ktoré neskôr opovržlivo opisoval ako „dieru s dvoma čerpacími stanicami a autobusovým depom“ sa po prvý raz stretol so sci-fi príbehmi z bulvárnych plátkov. Inšpirovaný ich zobrazením „sveta áut, kancelárií, diaľníc, letísk a supermarketov“, v ktorých ľudia „doslova žili“, začal Ballard písať príbehy v rovnakom žánri. Ešte zaujímavejšie je, že jeho prvý román The Wind From Nowhere, ktorý sám autor hneď po vydaní v roku 1961 zavrhol ako literárnu nádenníčinu, opisuje svet pustošený prudkými vetrami, ktoré zahnali obyvateľov veľkých miest do úkrytov v pivniciach a podzemných tuneloch.
