2. júla 1937 Amelia Earhartová vzlietla na svoj posledný let. O 08:43 sa naposledy ozvala vysielačkou: „Sme na polohe 157 337. Túto správu zopakujem. Zopakujeme to na 6210 kilocykloch. Počkajte“.
Ani ona, ani jej druhý pilot Fred Noonan sa už nenašli a po dlhom pátraní – do tých čias, najdrahšie a najintenzívnejšie v histórii USA – boli 5. januára 1939 vyhlásení za oficiálne mŕtvych. Dodnes nikto nikdy definitívne nepotvrdil miesto ich havárie.
Nikumaroro, predtým známy ako ostrov Gardner, je súčasťou Phoenixských ostrovov v západnej časti Tichého oceána a môže byť miestom posledného odpočinku priekopníkov v oblasti letectva Amelie Earhartovej a Freda Noonana.
Po mnoho rokov prevládala teória, že lietadlu došlo palivo a zrútilo sa do oceánu. Nedávno sa však objavila iná teória: že sa Amelii Earhartovej a Freedovi Nootanovi podarilo „havarovať“ svoje lietadlo na ostrove Nikumaroro a mohli tam prežiť až niekoľko mesiacov po svojom júlovom zmiznutí.
Začiatkom roku 1988 boli na ostro vyslané štyri výpravy organizáciou The International Group for Historic Aircraft Recover (TIGHAR).
Medzi položkami, ktoré objavili, boli „improvizované nástroje, hliníkový panel (pravdepodobne z Electry), zvláštne vyrezaný kus číreho plexiskla, ktorého hrúbka a zakrivenie zodpovedá presne oknu z Electry, a opätok Cat’s Paw veľkosti 9 z 30. rokov, ktorá na fotografiách zo svetových premiér pripomína obuv Earharty.“ Aj keď to ešte nie je definitívne potvrdené, práve táto hypotéza sa zdá najpravdepodobnejšou.
V 40. rokoch sa našla aj ľudská kostra, identifikovaná ako kostra vysokej ženy. Na základe vedeckej štúdie publikovanej v roku 2018 americkým forenzným antropológom Richardom Jantzom vo vedeckom časopise Forensic Anthropology možno konštatovať, že kosti nájdené Britmi na atole Nikumaroro ešte v roku 1940, sú na 99% pozostatkami legendárnej pilotky.
Lietadlo mohlo ešte týždeň vysielať núdzový signál, ale v týchto odľahlých oblastiach bola minimálna šanca, že signál niekto zachytí. Je aj pravdepodobné, že Earhartová a Noonan tu mohli žiť niekoľko týždňov až mesiacov, kým zomreli, asi na dehydratáciu. Na ostrove nie je žiaden zdroj pitnej vody.
Ostrov Nikumaroro bol tiež miestom vraku lode Norwich City z roku 1929 a jeden z ostrov zapojený do programu osídlenia Phoenixských ostrovov. Keďže kolónie nedokázali byť sebestačné a hlavným problémom bola pitná voda, všetkých osadníkov v roku 1963 evakuovali. Od roku 2005 je ostrov Nikumaroro súčasťou Kirabati. Do dnešného dňa je neobývaný a ako súčasť chránenej oblasti je zapísaný ako miesto svetového dedičstva UNESCO.
Lagúna ostrova Nikumaroro má dva vstupy/výstupy, takže má tendenciu byť skôr kalná, čo zas ideálne slúži pre žraloky ako škôlka. Pevnina ja z veľkej časti ostrova pokrytá divými kokosovými orechmi a pandánom, ktoré tu zostali z programu osídľovania. Stále však existuje značné množstvo pôvodného lesa, v ktorom dominuje Pisonia grandis, strom, ktorý dorastá do impozantných výšok. Fauna zahŕňa mnoho druhov morských vtákov, kokosové kraby, jahodové kraby pustovníka a potkany.
