Odľahlý atol Palmerston po prvý raz objavil kapitán James Cook a jeho posádka v roku 1774. Neohrozený námorník z Yorkshireu sa mu pri prvom stretnutí oblúkom vyhol, ale aj tak sa rozhodol (či už prefíkane, alebo podlízavo), že ho pomenuje po lordovi Palmerstonovi, ktorý bol vtedy prvým lordom admirality. O tri roky neskôr sa sem Cook s posádkou na svojej tretej ceste do južného Pacifiku vrátili a vtedy sa konečne aj vylodili, keďže hľadali jedlo a zásoby. Týmto sa Palmerston stal jediným zo všetkých koralových Cookových ostrovov, ktorý tento veľký muž osobne poctil svojou návštevou.
V tom čase bol ostrov neobývaný, ale predtým zažil krátke obdobia, keď tu prebývali domorodci. Pre Polynézanov bol už známy ako Ava Rau, čo sa dá voľne preložiť ako Miesto dvesto kanálov. Jedno meno však v súvislosti s Palmerstonom výrazne dominuje – William Marsters. Pri poslednom oficiálnom sčítaní boli všetci obyvatelia ostrova okrem troch jeho priamymi potomkami. Nazvať Palmerston úzko zomknutou komunitou je skutočne slabé slovo. Populácia ostrova je tiež mimoriadne malá: dnes tu žije len niečo vyše šesťdesiat ľudí, pričom v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia ich bolo asi 300. Sám Marsters sa zaslúžil o tento rozmach tým, že splodil dvadsaťtri detí so svojimi troma maorskými ženami. Tento anglický tesár a debnár pochádzal z Gloucestershireu (alebo podľa niektorých zdrojov z Leicesteru) a na atole Manuae vedľa Aitutaky sa vylodil po plavbe cez Tichý oceán z Kalifornie, kam išiel v štyridsiatych rokoch 19. storočia hľadať zlato. Zjavne sa zvykol riadiť inštinktom, a tak prijal pozíciu správcu ostrova Palmerston a v roku 1863 sa vydal z atolu Manue na 367 kilometrov dlhú plavbu aj svojimi prvými dvoma manželkami. Krátko nato spoznal tretiu ženu a možno aj štvrtú. Na Palmerstone sa pustil do plodenia detí, lovu faetonov bielochvostých, papagájovcov (tieto ryby sú ešte vždy cennou miestnou lahôdkou a hlavným vývozným artiklom ostrova), sadil palmy na výrobu kokosového oleja a potápal sa v lagúne za holotúriami. Dom, ktorý si postavil z dreva stroskotaných lodí, stojí dodnes. Je to jediná stavba na ostrove, ktorá odolala ničivému hurikánu v roku 1926. Všetko ostatné zrovnal so zemou.
Po dlhých ťahaniciach s britskou vládou mu napokon kráľovná Viktória v roku 1892 ostrov odovzdala do vlastníctva. O sedem rokov neskôr však zomrel na podvýživu, keď jeho kokosové palmy vyhubila pleseň. Palmerston v súčasnosti technicky spadá pod administratívu Nového Zélandu. Má však vlastnú správu a v roku 1954 ho Marstersovi potomkovia získali do svojho vlastníctva. Na ostrove sa teraz smú usadiť len ich príbuzní.
Ak si odmyslíme hurikány, je to v podstate tichomorský ostrovný raj. Dá sa sem dostať jedine loďou a prístup je zradný kvôli koralom. Sú tu biele piesočnaté pláže, zelené palmy a pandány (stromy podobné palmám), množstvo kokosov, tara a chlebovníka, a to všetko obkolesuje priezračné more a lagúna taká bohatá na morské plody, že slúži v podstate ako podmorská špajza, kam si človek zájde vybrať, na čo má práve chuť. Treba však podotknúť, že miestna populácia papagájovcov sa za posledných dvadsať rokov tak scvrkla, že dočasne obmedzili ich lov, aby sa stihli znovu rozmnožiť.
Ostrovania sú pyšní na pokojné a mierumilovné prostredie, v ktorom žijú, a na svoj spoločenský poriadok. Marsters bol podľa všetkého prísny a zbožný človek, ktorý viedol svojich potomkov ku kresťanskej viere. Kostol je aj naďalej ústredným bodom ostrovného života a medzi obyvateľmi stále prevláda výmena tovarov. Nie sú tu žiadne obchody, hotely ani reštaurácie. Pitná voda sa získava hlavne z dažďovej a vodovod a kanalizácia tu prakticky nejestvujú: na celom ostrove sú dve toalety. V jachtárskom klube sa však dá zohnať vychladené pivo – hoci v nedeľu býva zatvorený. Hlavná nákladná loď so zásobami sa tu zastaví len dvakrát do roka a privezie ryžu a podobné tovary, ktoré domáci vymieňajú za mrazené papagájovce a iné ostrovné produkty. Dnes je už Palmerston menej izolovaný od moderného sveta aj vďaka pripojeniu na internet. Elektrina, ktorá bola predtým na prídel, je teraz dostupná dvadsaťštyri hodín denne vďaka novým solárnym panelom, čo tu inštalovali v roku 2015. Ostrov, ktorý ma zrejme najviac mrazničiek na počet obyvateľov, túto inováciu nadšene privítal. Miestni mali už plné zuby toho, že pri každom výpadku prúdu prišli o všetko, čo v nich skladovali.
