Novozélanďan Tom Neale strávil 16 rokov sám 321 kilometrov od najbližšej civilizácie na malinkatom korálovom atole Suwarrow, patriaci medzi Cookove ostrovy. V chatrnom prístrešku prečkal mnohé búrky, živil sa najmä rybami a kokosmi a na opálenom tele nosil len bedrovú rúšku.

Tento príbeh stroskotanca sa od ostatných líši v zásadnom detaile: Neale na ostrove neskončil náhodou. Vydal sa sem s úmyslom žiť jednoduchý, osamelý život na ostrove, ktorý by mohol nazývať vlastným.

Keď Neale vyplával na Suwarrow v roku 1952, bolo mu takmer 50 rokov. Tento bývalý majiteľ obchodu na Tahiti sa do miesta zamiloval potom, čo sa stretol so spisovateľom Robertom Frisbiem, ktorý mu popisoval krásy onoho miesta. Keď na atol viezol zásoby, jeho biele pláže, tyrkysová voda a palmy húpajúce sa vo vetre mu natoľko učarovali, že sa rozhodol tu žiť.

V rámci prípravy na život na ostrove, kde plánoval stráviť celé roky, rozčuľoval Neale predajcov z mestečka Rarotonga tím, že vykúpil všetky ich zásoby múky, cukru, petroleja a kávy.

Ako sa o jeho plánoch dozvedeli obyvatelia mestečka, začali mu nosiť dary, a dokonca ponúkali, že sa na ostrov vydajú s ním. Neale odmietol hneď niekoľko žien, ponúkajúcich mu svoju spoločnosť, a miesto ľudí si na ostrov vzal iných dvoch spoločníkov: mačku menom slečna Thievery a jej mačiatko pán Tom-Toma.

Vybavený plechovkami jedla, náradím, semiačkami a rozsiahlou zbierkou kníh sa Neale po šesťdennej plavbe konečne dostal na Suwarrow. Hliadka z druhej svetovej vojny na ostrove zanechala chatku na barely na vodu, ktorá sa stala jeho novým domovom.

Neale si pomaly zvykal na život na ostrove. Dni trávil hospodárením na svojej záhradke a západy slnka sledoval s hrnčekom čaju v ruke.

Prvou ťažkou úlohou pre neho bolo zabiť šesť prasiat, ktoré mu ničili úrodu. Keď prvé z nich strelil šípom a počul jeho plač, napísal si do denníka, že ho naplnila melanchólia a prasa sa rozhodol radšej pochovať ako zjesť.

Desať mesiacov po usadení na ostrove mu priplávali prví návštevníci. Na jachte sem doplávali dva páry, ktoré zaskočilo, v akej čistote tu Neale žije. Stroskotanec ani pri živote na ostrove neznižoval svoje štandardy a každý týždeň si pral povlečenie, izbu si udržoval v úplnej čistote a pri jedle používal látkový obrúsok. Keď návštevníci o pár dni neskôr odplávali zanechali za sebou prianie veľa šťastia a pol fľaše rumu. Neale se potom odhodlal k novému projektu. Opraviť mólo, ktoré ho pred návštevníkmi toľko zahanbilo.

Nasledujúcich šesť mesiacov pracoval päť hodín denne na oprave, ktorá zahrnovala ťahanie veľkých kusov korálov na rozpadajúce sa základy móla. Keď bol s touto úlohou hotový, vlastnoručne postavil pomocou kamenných nástrojov, ťažkej práce a obrovského množstva trpezlivosti úhľadné mólo. Ďalší deň na ostrov udrela silná búrka a stavbu celkom zničila.

Tak začala séria nešťastných príhod. Neale vyfajčil zásoby tabaku a chuť na cigaretu ho priamo mučila. Po nociach sníval o fajčení, čokoláde, hovädzom mäse a šťavnatej kačici.

Psychické trápenie však skoro vystriedalo fyzické. Keď Neale jedného dňa vyhadzoval na pláž kotvu, pocítil pichnutie pri chrbtici a pri každom ďalšom pohybe ho prenasledovala obrovská bolesť. Krátka cesta do prístrešku mu zabrala 4 hodiny. Tu sa zvalil do postele a medzi chvíľami bezvedomia sa modlil za zázrak.

Zázrak sa skutočne odohral. Na ostrov totiž priplávali dvaja Američania, Peb a Bob, ktorí cestovali na Samou. (Neskôr sa ukázalo, že Peb bol v skutočnosti James Rockefeller, člen jednej z najbohatších rodín.) Tí dvaja Neala kŕmili, masírovali mu chrbát a potom, čo sa jeho stav zlepšil, odplávali so sľubom, že pre neho pošlú loď. Tá priplávala o dva týždne neskôr a odviezla Neala späť do Rarotongy.

Život späť v civilizácii Nealovi však nevyhovoval. Tikanie hodín ho rozčuľovalo, autá ho rušila a nohavice ho oproti bedrovej rúške nepríjemne tlačili. Jediné čo chcel, bolo vrátiť sa na Suwarrow, čo mu však vláda zakázala. Neale teda prijal prácu v sklade.

Ubehlo šesť rokov. Potom mu priateľ vlastniaci deväťmetrovú jachtu ponúkol, že ho odvezie späť na ostrov. Muž sa rozhodol o svojich plánoch informovať vládneho spolumocnenca z Rarotongy, ktorý mu cestu neoficiálne schválil.

Tentokrát strávil Neale na ostrove dva a pol roka a vrátil sa vo chvíli, kedy mu došla trpezlivosť so stále väčším počtom lovcov perál, ktorí sa k atolu vydávali. Počas trojročnej pauzy späť v Rarotonge napísal pamäti An Island to Oneself, než sa už naposledy vrátil na ostrov. Tentokrát tam zostal 10 rokov. V roku 1977 bol kvôli rakovine žalúdku prevezený do Rarotongy, kde vo veku 75 rokov zomrel.

I cez roky strávené na ostrove Neale tvrdil, že sa nikdy necítil osamelý. Párkrát síce zatúžil po spoločnosti, avšak – ako sám povedal – nebolo to “preto, že by bol osamelý, ale pretože sa zdalo sebecké nechávať si všetku tu krásu pre seba”.