Pamukkale, po turecky „bavlnený hrad“, z diaľky pôsobí ako obrovské vrstvy bielej bavlny rozložené na svahu. V skutočnosti ide o kaskádu travertínových terás vytvorených vodou z horúcich prameňov bohatou na vápnik. Voda stekajúca po svahu po tisícročia ukladala uhličitan vápenatý a postupne vytvorila oslnivo biele stupne, skamenené vodopády a bazény pripomínajúce lastúry. Nad nimi ležia ruiny antického Hierapolisu, takže prírodný útvar je priamo spojený s jedným z najvýznamnejších starovekých kúpeľných miest regiónu.
Miesto priťahovalo ľudí už v staroveku. Koncom 2. storočia pred n. l. tu Attalovci, vládcovia Pergamonu, založili kúpeľné mesto Hierapolis, ktoré po začlenení oblasti do Rímskej ríše ďalej prosperovalo. Mesto zasiahli zemetrasenia a po jednom z nich bolo znovu vybudované; najväčší rozkvet dosiahlo v 2. a 3. storočí. Dodnes sa zachovali rozsiahle ruiny kúpeľov a chrámov, monumentálny oblúk, nymfeum, divadlo a nekropola dlhá viac ako dva kilometre. Termálne pramene boli pritom po stáročia jedným z hlavných dôvodov, prečo sa v tejto oblasti usadzovali ľudia a prichádzali návštevníci.
Pamukkale spolu s Hierapolisom patrí od roku 1988 do svetového dedičstva UNESCO. Pred zavedením prísnejšej ochrany miesto poškodzoval intenzívny turizmus aj komerčná výstavba: priamo v areáli stáli hotely a pohyb návštevníkov menil farbu a povrch citlivých travertínov. Hotelové budovy a ďalšie nevhodné stavby boli odstránené, vjazd súkromných áut bol obmedzený a prístup na samotné terasy je dnes regulovaný. Kontroluje sa aj rozvod vody z prameňov, aby sa biely travertín priebežne obnovoval, pričom na kúpanie sú určené iba vybrané priestory.
Podobné travertínové útvary sú vo svete pomerne vzácne. Menšie terasovité bazény možno nájsť napríklad v čínskom Huanglongu, zatiaľ čo slávne Ružové a biele terasy na Novom Zélande zničila erupcia sopky Mount Tarawera v roku 1886. Slovenská Santovka má zasa termálnu vodu a travertínové bazéniky vytvorené v štýle tureckého Pamukkale, takže rovnaký vizuálny motív možno v podstatne menšej mierke nájsť aj doma.
Pri návšteve sa hodí batoh, do ktorého sa dajú odložiť topánky. Po sprístupnenej časti travertínov sa chodí naboso a pohyb návštevníkov je vedený len cez vyhradené zóny, aby sa mäkké minerálne usadeniny čo najmenej poškodzovali.
Ochrana miesta závisí aj od správania návštevníkov. Odpadky, vstup mimo povolených trás, chôdza v obuvi po travertínoch či dotýkanie sa citlivých formácií urýchľujú poškodzovanie povrchu, ktorý vznikal počas tisícročí.
