Pontinha

Schody k tej pevnosť boli vraj vytesané do skaly už začiatkom 15. storočia. Dvaja námorní kapitáni, vyslaní na výpravu portugalským princom Henrichom Moreplavecom, vtedy zakotvili na malom ostrovčeku 700 kilometrov od afrických brehov a urobili si na ňom základňu pre expedície do vnútrozemia Madeiry. Ďalších niekoľko storočí slúžila pevnosť vybudovaná v čadičovej skale objaviteľom i obchodníkom ako dôležitý záchytný bod pri plavbách cez Atlantik. Počas napoleonských vojen ju Briti využívali ako vojenskú základňu i väzenie.

Určitú dobu pevnosť využívali i rytieri rádu templárov, potomci bojovníkov z krížových výprav do Jeruzaléma. V roku 2010 sa na pevnosť vďaka tomu sústredil záujem archeológov z celého sveta – v zdobenej rakvi ukrytej pod starým cimburím sa našiel klinec z časov Kristovho ukrižovania, spoločne s troma kostrami a troma mečmi. Jeden z mečov mal na čepeli vyrytý templársky kríž.

Okolie dnes pulzuje životom a turistickým ruchom, pevnosť sa nad morom týči dodnes. Dnes už nestojí na samostatnom ostrovčeku – ten se pri budovaní funchalského prístavu stal súčasťou masívneho vlnolamu, takže sa do pevnosti dostanete suchou nohou. V roku 1903 ju portugalský kráľ Karol predal a pridal k nej listinu, ktorá majiteľom pevnosti i skaly zaručuje samostatnosť a suverenitu.

Dnes hranicu Pontinha tvorí červený koberec, pokrývajúci niekoľko prvých schodov do pevnosti. Vedľa nich stojí ceduľa s informáciou, že návštevníci sú vítaní, avšak na vlastné nebezpečie. Súčasným hrdým majiteľom pevnosti je miestny učiteľ Renato Barros – a nadšene sa hlási o všetky bežné práva suverénnych štátov, teda napríklad o teritoriálne vody v rozsahu 200 námorných míľ v Atlantiku. Vstup do pevnosti je voľný, nič menej prípadné dobrovoľné príspevky na rekonštrukciu majiteľ víta.