Žiadny iný prístav alebo morský záliv na svete sa nevyrovná talianskemu prístavu Porto Flavia. Dômyselný prístav postavený v roku 1924 na útesoch umožňoval robotníkom spúšťať rudu priamo z útesu do nákladných lodí čakajúcich pod ním.
V roku 1922 dosiahla ťažba v Masua na Sardínii, ktorá bola aktívna od začiatku 16. storočia, vrchol produkcie. Po zinku a olove bol veľký dopyt a vďaka modernizácii banských metód sa ťažilo viac rudy ako kedykoľvek predtým.
Vážnym problémom sa však stala efektívnosť. Preprava zinkovej a olovenej rudy z baní do najbližšieho prístavu bola v tom čase zdĺhavá a nákladná. Námorníci museli priplávať z ostrovného prístavu v Carloforte, vzdialeného asi 15 míľ na juh. Keď dorazili na pláže pri Masua, naložili svoje lode rudou a potom sa vrátili do Carloforte.
Spiatočná cesta bola pomalá a nebezpečná. Malé člny často preťažené rudou sa potopili, najmä v búrlivom počasí. Nepriaznivé počasie mohlo zastaviť dodávku rudy na celé týždne a úplné naplnenie podpalubia parníka čakajúceho v Carloforte mohlo trvať aj viac ako mesiac.
Pri hľadaní riešenia tohto problému sa majitelia ťažobnej spoločnosti obrátili na talianskeho inžiniera Cesareho Vecelliho. Vecelli začal skúmať pobrežie v blízkosti Masua a hľadal miesto, kde by mohli parníky bezpečne kotviť a byť naložené v blízkosti baní. Jeho vybrané miesto, vysoká, rozoklaná skalná stena vyčnievajúca do mora, mohlo niektorých ľudí prinútiť poškriabať sa na hlave.
Vecelli mal však geniálny plán. Navrhol vybudovať prístav zabudovaný priamo do skalného útesu. Stena útesu by bola spojená s vrcholom útesu systémom tunelov, ktorými by sa dopravovalo dole olovo a zinok. Voda v mieste, ktoré si vybral, bola dostatočne hlboká a chránená, aby pod ňou mohli kotviť parníky, ktoré by sa mohli nakladať len pomocou gravitácie.
Bol to odvážny nápad, ktorý sa jeho podporovatelia rozhodli prijať. Práce sa začali v roku 1923, pričom na nebezpečnú stavbu bol prizvaný tím baníckych odborníkov a horolezcov. Pomocou dynamitu a mechanických vrtákov sa robotníkom podarilo vyhĺbiť dva tunely, jeden nad druhým, každý dlhý približne 610 metrov. Každý tunel bol prepojený deviatimi vertikálnymi šachtami, ktoré slúžili ako zásobníky rudy.
V hornom tuneli bol nainštalovaný malý elektrický vláčik, ktorý sa používal na privážanie rudy zhora. Ruda sa potom zhadzovala do nádrží, odkiaľ sa mohla vykladať na pásový dopravník v dolnom tuneli. Dopravníkový pás viedol tunelom smerom k útesu a potom sa tiahol celých 15 metrov nad vodu. Každá nákladná loď zakotvená pod ním sa mohla naplniť za niekoľko dní.
Na žiadosť ťažobnej spoločnosti Vecelli pridal aj niekoľko čisto estetických detailov vrátane betónovej veže, klenutých dverí a oblúkových okien, čím prístavu dodal istú umelú historickú eleganciu.
Pozoruhodné je, že výstavba prístavu trvala menej ako dva roky. Majitelia bane boli nadšení, najmä keď si uvedomili, že novo sprevádzkovaný skalný prístav znižuje ich výrobné náklady približne o 70 percent. A ako uznanie jeho úspechu dovolili majitelia Vecellimu pomenovať prístav. Pomenoval ho po svojej dcére Flavii, ktorá sa narodila skôr v roku 1924.
Porto Flavia začalo v 60. rokoch 20. storočia upadať spolu s miestnym banským priemyslom a nakoniec bolo v 90. rokoch 20. storočia zatvorené. Vlastníctvo lokality potom prešlo na verejnú spoločnosť IGEA SpA, ktorá sa špecializuje na obnovu a konzerváciu starých banských závodov.
