Keď sa v regionálnych archívnych záznamoch objaví meno C. S. Bealsa, väčšinou figuruje ako iniciátor – nie ako vizionár v abstraktnom zmysle, ale ako niekto, kto mal pomerne jasnú predstavu, čo treba merať. Koncom 50. rokov išlo o medzihviezdne prostredie a o to, že optická astronómia naň jednoducho nestačila. Lokalita budúceho Rádioastrofyzikálneho observatória Dominion bola vybraná v roku 1958 a o rok neskôr tu už stála 26-metrová parabolická anténa.
Táto anténa – dnes známa ako John A. Galt Telescope – je jeden z tých technických objektov, ktoré prežili vlastnú generáciu. Oceľová konštrukcia je pôvodná, no elektronika nie; podľa interných technických správ prešla za viac než šesť desaťročí sériou postupných výmen a úprav. Nie je to historický exponát, skôr pracovný nástroj, ktorý sa odmietol zaradiť do minulosti.
V 60. rokoch sa DRAO zapísalo do pamäti rádiovej astronómie najmä nízkofrekvenčnými prieskumami oblohy na 10 MHz a 22 MHz. V sekundárnej literatúre sa často zdôrazňuje ich vzťah ku kvazarom, vtedy ešte relatívne novému fenoménu. Na mieste však viac zaujme niečo iné: časť 22-megahertzovej sústavy – obyčajné drôty natiahnuté medzi drevenými stĺpmi – dodnes stojí v teréne. Už nefunguje, ale nezmizla. Toto je ten typ detailu, ktorý sa nezachová z piety, ale z praktickej zotrvačnosti.
Rok 1967 priniesol experiment, ktorý sa dnes označuje ako prvé úspešné transkontinentálne VLBI meranie kvazaru. DRAO sa vtedy elektronicky prepojilo s Algonquin Radio Observatory v Ontáriu, čím vznikla efektívna základňa dlhá približne 3 100 kilometrov. Technické vysvetlenie – že dlhšie vlnové dĺžky potrebujú väčší „virtuálny“ priemer – sa opakuje často. Menej sa už hovorí o tom, aké nestabilné museli byť vtedy synchronizácie a záznamy; veľká časť úspechu bola skôr inžinierska než astronomická.
V 70. rokoch vznikla na DRAO sústava syntetických teleskopov s meniteľnými rozstupmi pozdĺž železničnej trate. Okolo roku 1980 bola zredukovaná na štyri antény a v 90. rokoch sa stala hlavným pracovným nástrojom pri kanadskom prieskume galaktickej roviny. Údaje sa už vtedy spájali počítačovo – nie ako experiment, ale ako rutina. Chronológia tu nie je dôležitá sama o sebe; dôležitejšia je kontinuita spôsobu práce.
Projekt CHIME posunul pozornosť verejnosti späť na DRAO až v poslednom desaťročí. Špeciálne pevné antény mapujú rozloženie neutrálneho vodíka a popri tom zachytávajú rýchle rádiové výbuchy (FRB). Často sa cituje prirovnanie, že sústava by dokázala zachytiť mobilný telefón vo vzdialenosti mnohonásobne väčšej než je vzdialenosť Mesiaca; nie je jasné, kto ho vymyslel, ale vysvetľuje, prečo sú v areáli telefóny striktne vypnuté. Podobné obmedzenie má aj Green Bank, čo naznačuje, že nejde o lokálnu zvláštnosť.
Od roku 2010 sa observatórium znovu vracia k medzihviezdnemu prostrediu, tentoraz prostredníctvom výskumu polarizácie rádiových emisií v rámci medzinárodného konzorcia. Úlohu v ňom má opäť 26-metrová anténa, čo pôsobí takmer cyklicky. Medzitým tu od roku 1990 beží aj program monitorovania slnečného rádiového žiarenia, ktorého denné dáta o „vesmírnom počasí“ sa distribuujú globálne – nenápadná služba, ktorá si zriedka nájde cestu do popularizačných textov.
