Šang-tu

Pojem čínsky šepot pochádza zo starej detskej hry, u nás známej pod menom telefón. Opisuje situáciu, pri ktorej si ľudia odovzdávajú nejaký príbeh (alebo klebetu) a s každým ďalším odovzdaním z človeka na človeka sa ten príbeh trochu zmení. Napokon sa môže stať, že sa už takmer vôbec nepodobá na svoje pôvodné znenie. V mnohých ohľadoch aj príbeh Šang-tu, kedysi hlavného mesta Mongolskej ríše, ktorá zaberala aj Čínu, pripomína takzvaný čínsky šepot.

Zmienky, ktorých pravdivosť je otázna, sa odvolávajú na ďalšie zmienky, ktorých pravdivosť je ešte otáznejšia, a od svojho vzniku sa takto odovzdávali ďalej a ďalej celé stáročia.

Ak nám pri jeho mene niečo napadne, tak je to zvyčajne známa báseň Samuela Taylora Coleridgea s názvom Kublajchán, ktorá sa začína takto:

Raz v Šang-tu vztýčil Kublajchán
svoj palác mohutný,
kde popod obrích jaskýň báň
hrmela ako uragán
rieka Alf k moru tmy.
Na desať míľ tak lány ležali
obkolosené múrmi, vežami,
v záhradach stromy myrhou rozváňali,
trblietali sa svieže pramene;
boli tam lesy staré ako skaly
a preslnené pásy zelene.

Táto báseň patrí k najznámejším dielam anglického jazyka, no rovnako známy je aj príbeh jej vzniku v Coleridgeovom rodnom Devone, ktorý opísal sám autor v predhovore k dielu. Báseň sa mu podľa jeho tvrdenia zjavila v sne po užití ópia. Keď sa asi po troch hodinách prebral z omámených vidín, schmatol pero a začal zúrivo spisovať 300 podivných riadkov plných veršov, ktoré sa mu údajne zázračne vynorili v hlave. Nanešťastie sa však dostal po prvé tri strofy, keď ho vyrušila akási „osoba z Porlocku“. To ho na hodinu zdržalo, a keď sa potom Coleridge dychtivo vrátil k k stolu, aby báseň dokončil, zistil, že si už nič viac nedokáže vybaviť. Možno to však napokon bolo aj lepšie. Takto mal totiž zaujímavú historku o tom, že väčšina príbehu sa rozplynula do zabudnutia, no zároveň mal aj báseň dosť krátku na to, aby sa ľuďom ľahšie vryla do pamäti. Dlhšie dielo by sa zrejme nestalo takou obľúbenou a ľahko recitovateľnou literárnou klasikou.

Čírou náhodou bol Coleridge pred svojím ópiovým omámením zahĺbený do cestopisu zo 17. storočia od Samuela Purchasa. Bol plný divokých príbehov o cestách do vzdialených a exotických krajín, ktoré podnikali žasnúci objavitelia a ostrieľaní morskí vlci z dávnych čias. Medzi nimi boli aj spomienky Marca Pola a jeho zmienka o Šang-tu. Podľa všetkého práve toto zaujalo Coleridgeovu pozornosť krátko predtým, ako zadriemal. Polova pasáž sa začína slovami: „V Šang-tu si dal Kublajchán postaviť majestátne sídlo…“

Marca Pola mali ľudia až donedávna za notorického klamára a obviňovali ho z toho, že nezašiel ďalej ako po Bospor. Jeho opisy podivných miest, ľudí a zvierat v knihe divov sveta – Milión, ktorá zachytáva jeho cesty, im totiž pripadali príliš bizarné. V súčasnosti však príbehy benátskeho kupca z 13. storočia neodbíjame ako nejaké vymyslené stredoveké fantázie. Množstvo dôkazov totiž naznačuje, že sa mu naozaj podarilo dostať až do Číny. Po prvý raz tam zrejme cestoval so svojím otcom a strýkom v roku 1271 a s veľkou pravdepodobnosťou strávil niekoľko rokov v službách Kublajchána práve v Šang-tu. Jeho memoáre však vznikli vo väzení, a to tak, že ich diktoval svojmu spoluväzňovi Rustichellovi z Pisy. Rustichello ako plodný autor mnohých rytierskych romancí dobre vedel, ako príbeh správne okoreniť, aby sa zapáčil verejnosti. V trestancovi Polovi našiel chvastúňa, ktorý strávil dvadsaťštyri rokov života cestami po Oriente a veľmi rád sa s ním o všetko podelil. Napokon, za mrežami aj tak nemali čo iné robiť.

Spisovateľ z Pisy nemal dôvod spochybňovať cestovateľove príbehy a zážitky, hoci niektoré pôsobili naozaj neuveriteľne. Pri ich spisovaní ich občas prikrášlil, aby mal príbeh správny spád. V priebehu storočí tento text kopírovali ďalší ľudia, občas niečo z pôvodnej starej francúzštiny nesprávne preložili, niečo pridali, a takto vzniklo množstvo rôznych verzií Milióna, z ktorých si teraz musíme vybrať to podstatné. Ani sám Rustichello nechcel veriť Polovým príbehom, hoci ich hovoril s úplným pokojom a s rukou na srdci prisahal, že to všetko videl na vlastné oči. Veľká časť sa týkala práve obdobia, ktoré strávil na cisárskom dvore v Šang-tu, v ríši, ktorá k úžasu tohto ostrieľaného benátskeho obchodníka používala papierové peniaze.

Túto novú formu platidla vymyslel práve Kublajchán, vnuk Džingischána. Pôvodne kočovní Mongoli boli známi ako nemilosrdní a krutí bojovníci a zdatní jazdci na koňoch. Pod vládou Džingischána a jeho nasledovníkov však však vybudovali prekvapivo tolerantnú a kozmopolitnú ríšu, ktorá bola v šase svojho vrcholu najväčšou ríšou, akú kedy svet poznal. Zaberala takmer celú súčasnú Euráziu. (Papierové peniaze boli – a sú – dobrým spôsobom, ako zjednotiť nesúrodú skupinu ľudí. Dajú sa ľahko prenášať a umožňujú držať množstvo peňazí v obehu pod kontrolou.) Kublajchán zasadol na trón v Šang-tu v roku 1260. Toto nové mesto dal vybudovať o niekoľko rokov skôr na rovinatej stepi Ťin-lien-čchuan, severne od rieky Šan-tien v severnej Číne. Slúžilo ako hlavné mesto ríše, hoci neskôr ho degradovali len na letné sídlo cisárskeho dvora. S letným sídlom však nemalo veľa spoločného. Bola to metropola, do ktorej prichádzali poslovia a obchodníci z celého sveta. Rozkladala sa na ploche neuveriteľných 250 kilometrov štvorcových (25 000 hektárov) a pozostávala z troch sústredených častí. V strede bol cisársky palác, potom nasledovalo cisárske mesto a napokon obranné vonkajšie mesto. Za ním bol predmestský prstenec, ktorý slúžil na rôzne vojenské a obchodné účely. Boli tam kasárne, trhy pre dobytok a iný tovar, obchody, hostince, krčmy a obytné štvrte pre obchodníkov a robotníkov, ktorí nesmeli bývať v samotnom meste.

Na projektovanie a stavbu mesta dozeral jeden z chánových najvernejších čínskych poradcov Liou Ping-čung. Šang-tu umiestnili tak, aby bolo v harmónii s neďalekou riekou a pohorím. Bolo jedinečnou zmesou čínskych a mongolských prvkov. V okolí sa nachádzali otvorené priestranstvá, záhrady aj loviská divej zveri, kde mohli bývali kočovníci uspokojiť svoje túžby. V meste boli špeciálne rampy, vďaka ktorým mohli kone a koče vojsť až do paláca bez toho, aby z nich museli jazdci zosadnúť. Za jeho múrmi boli chrámy, vládne budovy, pavilóny a siene. Najväčšia z nich, sieň Muqinq, bola zároveň najväčšou budovou celého paláca. Najcharakteristickejšou stavbou Šang-tu bol však pavilón Da`an, ktorý bol taký pôsobivý, že ešte stáročia po zániku mesta vzbudzoval úžas.

Mongolská vláda sa skončila v 14. storočí a s ňou sa skončila aj éra Šang-tu. Nasledujúca dynastia Ming nejavila žiadny záujem o mesto, ktoré bolo už vtedy v úpadku, a navyše bolo tesne spojené s Džingischánom, osvieteným despotom, ktorého potomkovia sa časom vrátili do stepí. Z ruín neskôr poodnášali kamene na stavbu susedného mesta Dolón Núr a väčšinu toho, čo ostalo, pohltili trávnaté porasty.

Až v 90. rokoch minulého storočia sa v lokalite začal prvý vážny archeologický výsku a v roku 2011 toto stratené hlavné mesto napokon otvorili verejnosti. Návštevníci tak môžu konečne na vlastné oči vidieť mesto, ktoré bolo tak dlho predmetom bizarných špekulácií, až priam výmyslov. Ruiny vzbudzujú úžas a v múzeu nájdete vystavené stovky artefaktov, ktoré po stáročiach opatrne vytiahli spod zeme. Poskytujú obraz o tom, čo všetko sa za ten čas stratilo. Predsa to chce aj trochu fantázie, aby si človek dokázal predstaviť, ako vyzeralo Šang-tu v časoch svojej najväčšej slávy.