Pekinské podzemie: Bunkre proti bombám

Po desaťročí zhoršujúcich sa vzťahov medzi najsilnejšími a susediacimi komunistickými národmi sveta, sa na jar 1969 čínski a sovietski vojaci zaplietli do niekoľkých potýčok na ich vzájomnej hranici. Tak ako pri kubánskej raketovej kríze, konflikte medzi Sovietskym zväzom a USA o sedem rokov skôr, aj tento konflikt vznikol zo sporov ohľadom teritoriálnych zmlúv, ktoré podpísali v časoch cisárskej Číny a cárskeho Ruska. Nezhody týkajúce sa hraníc týchto dvoch štátov boli odvekým problémom, tentoraz bol však pre ne celý svet na chlp od nukleárnej vojny. Použitiu jadrových zbraní zabránilo len vyhlásenie USA, ktoré dali Sovietskemu zväzu jasne najavo, že sa v prípade útoku postavia na stranu Číny. Búrka možno prehrmela, ale strach z budúcich konfliktov presvedčil predsedu komunistickej strany Mao Cea-tunga, že Čína musí byť pripravená prežiť aj možný jadrový útok.

Asi štyri roky predtým sa začala výstavba novej pekinskej siete metra. Iróniou bolo, že sa tak stalo po Maovej návšteve Moskvy a pôvodne s pomocou sovietskych inžinierov. Tento dopravný systém bol plánovaný skôr ako prvok civilnej obrany než na premiestňovanie obyvateľstva. Tunely dokonca podrobili skúškam v lokalite Lop Nor, kde Číňania vykonávali jadrové testy, aby zistili , či odolajú bombardovaniu. Po roztržke so Sovietskym zväzom v roku 1969 sa však začali aj práce na výstavbe komplexu podzemných betónových bunkrov. Spájala ich sieť tajných únikových tunelov hadiaca sa z Čung-nan-chaj, kde sa nachádzalo sídlo komunistickej strany, až do vojenských základní za mestom v Pa Ta Čchu. Toto pekinské podzemné mesto, alebo Ti-sia Čcheng, plánovali tak, aby dokázalo ukryť všetkých šesť miliónov obyvateľov – cieľ sa im však len sotva podarilo dosiahnuť. Celkový rozsah tohto podzemného betónového komplexu, ktorý by mal vydržať nukleárny útok, nie je známy, ale povráva sa, že tunely pod námestím Tchien-an-men sú také veľké, že cez ne prejdú aj tanky, a celá sieť sa údajne rozkladá na ploche asi 130 štvorcových kilometrov.

V roku 2000 otvorili maličký úsek tunelov pre verejnosť a návštevníci tak mohli zostúpiť dolu do ríše, ktorá je sparťansky strohá, no zároveň tajomná: predstavte si vlhké schodisko hojne vyzdobené vyblednutými propagandistickými plagátmi, ktoré radia občanom, aby si zakryli ústa pred vplyvom radiácie. Túto časovú kapsulu posledných rokov Maovej vlády zavreli v roku 2008 pre “rekonštrukciu”. Väčšina Ti-sia Čcheng je však stále nedotknutá a dostať sa doň je zložité a protizákonné. Časť z tohto podzemného mesta navyše využili na rozšírenie pekinskej siete metra. To je už teraz druhé najväčšie na svete a do konca desaťročia zrejme ešte zdvojnásobí svoju veľkosť. Vyzerá to tak, že práca a obchod víťazia nad civilnou obranou a vojnou.