Goli Otok

V roku 1948, len tri roky po skončení druhej svetovej vojny a v predvečer studenej vojny, sa maršal Tito, najvyšší vodca Juhoslovanskej zväzovej ľudovej republiky, politicky odklonil od tvrdého komunizmu, prerušil svoje väzby na Josifa Stalina a Sovietsky zväz a uviedol svoju krajinu do doby otvorenosti, ktorá nemá obdobu v žiadnej z komunistických krajín, ktoré zostali schované za železnou oponou.

Aj keď bol komunistický režim v Juhoslávii liberálny, stále bol autoritárskym režimom a Goli Otok bol jeho najznámejším väzením, pravdepodobne jediným skutočným gulagom. Tento pustý ostrovček, takmer úplne bez vegetácie, pôvodne využívali rakúsko-uhorské úrady počas prvej svetovej vojny ako väzenie pre ruských vojnových zajatcov.

Takým spôsobom, akým miesta štátneho teroru zrejme zostávajú aj pri zmenách režimov (tie isté budovy často využívali ako väznice Rakúsko-Uhorsko, potom nacisti a potom komunisti), ho komunistický režim premenil na prísne tajné väzenie s najvyšším stupňom stráženia. Väčšinu odsúdených tvorili stalinskí komunisti, ľudia, ktorí ostali verní Sovietskemu zväzu, mnohí intelektuáli alebo kváziintelektuáli, medzi ktorými sa striedala poriadna dávka drobných kriminálnikov.

Prehlasovaným cieľom väznice bola “morálna náprava” odsúdených, proces, ktorý mal podobu ťažkej práce v kameňolome, vykonávanej v drsnom podnebí skalnatého ostrova, s horúčavami a bez tieňa v lete a ľadovým chladným vetrom v zime. Charakteristickým znakom väznice sa stalo psychické mučenie vykonávané dozorcami, ako aj fyzické mučenie vykonávané dozorcami aj ostatnými väzňami.

Existencia Goli Otok pravdepodobne diskvalifikovala Tita z akejkoľvek vážnej nádeje na získanie Nobelovej ceny za mier napriek jeho úsiliu prostredníctvom hnutia za mier a početných diplomatických misií v celom treťom svete.

Po Stalinovej smrti sa vzťahy medzi ZSSR a Juhosláviou zlepšili. Väznica Goli Otok prešla z federálnej jurisdikcie pod miestnu správu Chorvátska. Potreba špeciálnej väznice pre politických disidentov zanikla, zariadenie sa však naďalej používalo ako bežná väznica. Nakoniec bolo zatvorené v roku 1988. Spomienka na Goli Otok je dodnes hlboko zakorenená v mysliach generácií, ktoré vyrastali v komunistickej Juhoslávii.

V súčasnosti je väzenské zariadenie ponechané napospas skaze. Mimoriadnu pozornosť každého návštevníka si zaslúžia početné propagandistické výstražné nápisy na stenách budov. Na ich správne pochopenie je potrebných niekoľko základných informácií a správny preklad od miestnych obyvateľov.

Goli Otok nikdy nemal byť miestom vyhladzovania. Veľká väčšina väzňov prežila. Mnohí z nich pokračovali v písaní memoárov o svojich zážitkoch na ostrove a po Titovej smrti ich publikovali. Tento zvláštny žáner sa stal čoraz populárnejším koncom 80. a v 90. rokoch, keď sa Juhoslávia rozpadla.