Sebamumifikovaní mnísi rádu Šugendó

Mnísi severojaponského rádu Šugendó, prastarej formy ezoterického budhizmu, sa snažili docieliť harmónie sériou náročných fyzických i mentálnych cvičení. Aspoň dvom desiatkam mníchov sa podarilo vykonať extrémny druh sebaobetovania: Vlastnú smrť privolali pomalou, mučivou sebamumifikáciou.

Celý proces trvá asi 10 rokov. V prvej z troch fáz môžu mnísi jesť len oriešky a semienka, pričom sa podrobujú náročnému rituálnemu cvičeniu, aby sa zbavili všetkého telesného tuku. (Kvôli vysokému obsahu vody a schopnosti udržovať teplo totiž tuk urýchľuje rozkladanie.)

V druhej fáze je diéta ešte krutejšia a obmedzuje sa len na kôru stromov, korienky a čaj z jedovatej miazgy Urushi (Toxicodendron vernicifluum) – látky, ktorá sa bežne používa na lakovanie dreva. Čaj spôsobuje zvracanie a nadmerné potenie a močenie. Tak sa z tela dostane voda a zároveň sa zaistí, že organizmy, ktoré by sa na ostatných chceli živiť, budú otrávené.

Nakoniec sa mních podstupujúci sebamumifikáciu zamkne v kamennej hrobke 3 metre pod povrchom zeme, kde usadený v lotosovej pozícii medituje a odriekava mantry. Jeho jediným spojením so svetom je bambusová rúra na prívod vzduchu a zvonček. Mních každý deň zazvoní, aby dal najavo, že stále žije. Akonáhle zvonček prestane zvoniť, bambusová rúra sa odstráni a hrobka zapečatí.

O sebamumifikáciu sa pokúsili stovky mníchov, len niekoľko z nich však bolo úspešných. Tisíc dní po poslednom zazvonení zvončeka, sú hrobky otvorené, väčšina tiel sa však tou dobou už začína rozkladať. Títo mnísi sú znovu zapečatení vo vnútri hrobiek. Pre svoje odhodlanie si získali rešpekt, nie sú však uctievaní.

Mníchom s najzaujímavejším príbehom je Tetsumonkai, ktorý podľa legendy pred vstupom do rádu, zabil niekoľko samurajov a zamiloval sa do prostitútky. V oddanosti novému životu sa sám vykastroval a penis dal svojej bývalej láske. Neskôr si v snahe zastaviť infekciu sám vyrezal ľavé oko. V roku 1829 sa rozhodol, že aby spasil ľudstvo, musí sa sám obetovať, a nechal sa zavrieť do hrobky. Jeho múmia, ktorá je dodnes v lotosovej pozícii, je vystavená v chráme Churenji na hore Yudono.

Neskôr sa zistilo, že mníchom pomáhal miestny prameň, pretože obsahoval veľké množstvo arzénu. Na konci 19. storočia japonská vláda zakázala sokushinbutsu, hoci táto prax zjavne pokračovala až do 20. storočia.