Severný cintorín v Manile

Mapy nám ukazujú svet obývaný živými ľuďmi. Ale aké miesto majú na mapách tí, ktorí sú už po smrti? Pomenúvame po nich ulice, mestá, budovy i národy a ako duchovia sa potulujeme ich kráľovstvami. V dobe, keď hľadíme na ľudí ako na takmer všemocných bohov smerujúcich k šťastiu a meniacich všetko, čoho sa dotknú, je to dosť nepríjemná predstava. A práve nesúlad medzi tým, ako sa bežne vnímame, a neodbytným pocitom vlastnej pominuteľnosti je základom strachu zo smrti. Desíme sa moci, ktorú nad nami majú naši mŕtvi, ktorí nás od samého začiatku neodolateľne vábia do svojej ríše.

Jedným zo spôsobov, ako sa tohto strachu zbaviť, je nasťahovať sa k zosnulým. Ak nás pustia na miesto svojho posledného odpočinku, niet dôvodu sa ich báť. Pre živých to bude všestranne výhodný obchod: zbavia sa strachu a navyše získajú viac životného priestoru.

Tým sa dostávame k Severnému cintorínu v preľudnenom hlavnom meste Filipín – Manile. Severný cintorín je svojím spôsobom úplne nový druh mestského prostredia – obývané pohrebisko s 3 000 až 6 000 stálymi obyvateľmi, z ktorých mnohí našli útočisko vo veľkých rodinných hrobkách. Ceny pozemkov a bytov sú v hlavnom meste vysoké, takže bezplatné ubytovanie na cintoríne je pre chudobných obyvateľov lákavou voľbou.

Rozhodne však nejde len o ďalší príbeh o sociálne vylúčených skupinách na okraji spoločnosti. Skôr by sme chceli hovoriť o tom, akým spôsobom sa živí delia s mŕtvymi o životný priestor.

Pri rýchlom raste svetovej populácie je čoraz ťažšie sa na vidieku uživiť, a tak niet divu, že veľké mestá sa neustále rozrastajú a zapĺňajú. Tým sa samozrejme výrazne zvyšuje dopyt po bývaní, ktorého ceny logicky stúpajú tak vysoko, že si ho časť obyvateľstva jednoducho nemôže dovoliť. Jedným z logických riešení tohto problému je bývanie na cintoríne.

V Spojených štátoch ani v Európe sa s takýmto využívaním nekropol zatiaľ nestretávame, no rozhodne nemožno vylúčiť, že k nemu v budúcnosti dôjde. Ostatne svojho času sme mali priateľa, ktorý dlhé roky býval v karavane na cintoríne v Northumberlande. Ak si dobre vyberiete, cintorín je jedno z mála miest, kde môžete žiť takmer zadarmo. Stále však ide o dosť výstredné riešenie.

Za celými komunitami žijúcimi na cintorínoch sa musíme vydať na východ. Počuli sme o obývaných pohrebiskách v Indii, Pakistane, Čečensku a v poslednom období aj v Líbyi, kde sa bezmála dve stovky rodín presťahovali na tripoliský cintorín al-Ghuraba. Podobne ako väčšina obyvateľov nekropol to boli veľmi chudobní ľudia, ktorí nemali kam ísť.

Najznámejší a najväčší obývaný cintorín – káhirské Mesto mŕtvych – je však jasným dôkazom, že podobné miesta nemusia byť len odkladiskom zúfalcov bez inej alternatívy. Ak sa takýmto komunitám poskytne dostatok času a priestoru, môžu prekvapiť svojou činorodosťou a relatívnou prosperitou.

Na piatich cintorínoch tvoriacich obrovské Mesto mŕtvych sa dá napočítať okolo 50 000 ľudí žijúcich v hrobkách, ktorým tu robí spoločnosť ďalší polmilión obyvateľov hlavného mesta, ktorí si postavili vlastné prístrešky na hroboch a medzi nimi. Na anglickom cintoríne s prostými kamennými náhrobkami by sa nič podobné pravdepodobne nestalo. V Británii sú veľkoryso poňaté hrobky pomerne veľkou vzácnosťou, takmer výhradnou výsadou bohatých a mocných rodov. My ostatní si musíme vystačiť s doslova maličkým kúskom zeme.

Egyptské cintoríny sa však nikdy nebudovali len pre mŕtvych. Tradične sa počítalo s tým, že pozostalí – teda ženská časť príbuzenstva – budú so zosnulým ešte 40 dní po jeho smrti žiť. Rodinné hrobky sa preto stavali ako zložité komplexy, niekedy aj s niekoľkými miestnosťami a vlastným dvorom. Egypťania navyše pohrebiská od nepamäti vnímajú ako miesto stretávania živých s mŕtvymi.

Na Mesto mŕtvych by sme sa teda nemali pozerať len ako na obyčajný cintorín, ale skôr ako na mestskú štvrť. Nájdeme tu obchody, školy, nemocnice so samostatným pôrodným oddelením a tiež elektrickú a vodovodnú sieť. Prví obyvatelia sa v Meste mŕtvych trvalo usadili už v 50. rokoch minulého storočia, takže dnes tu v mnohých prípadoch žije druhá či dokonca tretia generácia, ktorá zdieľa hrobky so svojimi rodičmi a prarodičmi.

Talianska antropologička Anna Tozzi di Marcová, ktorá v Meste mŕtvych istý čas žila a študovala miestne pomery, jednoznačne odmieta, že by išlo o posledné útočisko zúfalcov. Namiesto toho nám ponúka pohľad na miesto s vlastnou spoločenskou štruktúrou – svojho druhu mesto v meste poskytujúce bezplatné bývanie.

Mesto mŕtvych je plne funkčná vnútorná štvrť Káhiry, miesto, kde ľudia vedú takmer rovnaký život ako vo zvyšku mesta – chodia do práce, oddychujú a zabávajú sa.

V porovnaní s ním je Severný cintorín v Manile podstatne menší a ani zďaleka nie je taký rozmanitý. Aj tu sa prví stáli obyvatelia začali usádzať niekedy počas 50. rokov minulého storočia a rovnako ako v Meste mŕtvych bývajú v hrobkách, ktoré sa však káhirským palácom nemôžu rovnať. Severný cintorín má za sebou približne šesťdesiatročnú históriu, počas ktorej sa rozdelil na niekoľko častí. Niektoré z nich pôsobia rovnako „blahobytne“, bezpochyby sú však omnoho bezpečnejšie než okolité slumy.

Nechýba tu ani základná mestská infraštruktúra v podobe niekoľkých obchodov, reštaurácií a športovísk. Elektrinu obyvatelia kradnú z napichnutého vedenia za múrmi cintorína. Zatiaľ čo Mesto mŕtvych sa zdá byť neoddeliteľnou súčasťou egyptskej kultúry, Severný cintorín pôsobí skôr neobvykle a renegátsky. Katolícka Manila nepozná islamskú a predislamskú tradíciu trúchlenia a prebývania s mŕtvymi, a tak miestni obyvatelia na rozdiel od tých káhirských pôsobia skôr ako votrelci – ako ľudia, ktorí na týchto miestach nemajú čo robiť.

Zo všetkých síl sa preto snažia byť cintorínu nejakým spôsobom užitoční – starajú sa o rodinné hrobky a prispievajú rôznymi drobnými službami, ako je prenášanie rakiev či otváranie a zatváranie hrobiek. Prvého a druhého novembra, keď si Filipínci tradične pripomínajú svojich zosnulých a schádzajú sa pri ich hroboch, obyvatelia cintorína miznú za jeho múry. Pôsobia ako uzavretá komunita cintorínskych správcov a snažia sa udržiavať čo najlepšie – hoci nevyhnutne napäté a problematické – vzťahy so živými aj mŕtvymi.

Jeden z obyvateľov cintorína, istý Bobby Jimenez, sa v rozhovore s cestovateľom a novinárom Kitem Gilletom zveril, že „tu a tam vyjde von na prechádzku, ale cintorín veľmi často neopúšťa“. A niečo málo povedal aj o ťažkom živote na Severnom cintoríne: „Niekedy sem vtrhne polícia, preto je dobré mať so sebou súhlas rodiny vlastníkov hrobky. Ak im ukážete nejaký doklad alebo potvrdenie od rodiny, ktorá napíše, že jej nevadí, keď tu bývate, je všetko v poriadku.“

Dokonca aj žena ako Clare Venturová, ktorá sa na cintoríne narodila a vychovala tu tri deti, hovorí: „Naučila som sa tu žiť. Veľkou výhodou je, že si tu môžem aspoň trochu zarobiť,“ vysvetlila v rozhovore pre americkú stanicu National Public Radio. „Nakoniec si na to zvyknete a je tu omnoho bezpečnejšie než na väčšine miest vonku.“

Iní obyvatelia Severného cintorína, napríklad Boyet Zapata, sa však sťažujú, že nepokojní duchovia nedávno zosnulých im môžu škodiť a dokonca sa zmocniť ich tiel. Celkovo však miestni ľudia udržiavajú s mŕtvymi veľmi dobré vzťahy, založené na úcte a trpezlivej starostlivosti o ich hroby. Svedomito sa o ne starajú a duchovia zosnulých ich za to – aspoň väčšinou – nechávajú na pokoji.

V posledných rokoch však obyvateľom cintorína robia starosti najmä rôzni novousadlíci – predovšetkým alkoholici a drogovo závislí, ktorých, žiaľ, stále pribúda a ktorých prílev sa nedá nijako zastaviť. Títo votrelci sa správajú neúctivo k hrobom, obťažujú pozostalých, žobrú a často dokonca narúšajú pohreby. Svojím správaním nebezpečne narúšajú vzťahy pôvodných obyvateľov Severného cintorína s majiteľmi hrobov, a tým aj samotnú existenciu miestnej komunity, ktorej členovia sa snažia žiť v súlade s mŕtvymi.

Miestna správa si prílevu týchto „nezvaných živlov“ samozrejme všimla a jej predstavitelia už pohrozili vysídlením cintorína. Pre ľudí, ktorí sa po celé generácie starali o miestne hroby a poskytovali množstvo užitočných služieb – a ktorí vo svete za múrmi cintorína nevedia žiť – by to bola obrovská rana a určite by to vnímali ako nesmiernu nespravodlivosť.

Zároveň je však takmer isté, že spolu s mnohými ďalšími záujemcami o bezplatné bývanie si cestu späť opäť nájdu. Ceny manilských bytov a nájmov sú totiž stále veľmi vysoké, a tak veľa ľudí túžiacich zostať v hlavnom meste nemá inú možnosť, než hľadať prístrešie na Severnom cintoríne.