Mesto Sinegorye už takmer zaniklo, napriek tomu však zostáva jedným z najkrajších v Rusku. A byty sa tu rozdávajú takmer zadarmo. V meste neďaleko rozbúrenej rieky a nádherných hôr žilo kedysi takmer 12 tisíc ľudí. Teraz však v takomto zvláštnom prostredí – medzi opustenými budovami a úchvatnými výhľadmi – nežije ani dvetisíc ľudí.
Obec na brehu rieky Kolymy sa objavila v roku 1971. Ľudia sem prišli postaviť Kolymskú vodnú elektráreň, ktorej obdoba v Sovietskom zväze neexistovala. Jedna z najznámejších trás, Kolymská magistrála, ktorá dostala prezývku „Cesta kostí“, vedie 30 kilometrov od Sinegorye.
„Kedysi posielali ľudí do vyhnanstva na Kolymu,“ spomína 22-ročná Polina, ktorá žije v Sinegorye od narodenia. Väzni z gulagu 20 rokov budovali 2000 kilometrov dlhú cestu z Magadanu do Jakutska a ďalšiu nevyhnutnú infraštruktúru v neľudských, drsných podmienkach večného mrazu. V zime tu teploty klesajú až na -40 °C. Odhaduje sa, že počas existencie tábora zahynulo viac ako 125 000 ľudí.
O niekoľko desaťročí neskôr však ľudia prišli do Sinegorye z vlastnej vôle.
„Moja rodina sa sem, podobne ako mnohí iní, presťahovala „dobývať sever“, zlákaní romantikou tohto regiónu. A navyše možnosť pracovať v jedinečnej vodnej elektrárni,“ hovorí Michail Skvorcov. Narodil sa v jedinej pôrodnici v Sinegorye v roku 1983. Michailovi rodičia sa sem presťahovali z Petrohradu. Ľudia ako oni dostali do užívania nové byty. Výhľad z okna bol fenomenálny. „Slnečné zasnežené údolie obklopené kopcami,“ spomenie si Michail, keď počuje o Sinegorye.
Kým sa vodná elektráreň stavala a uvádzala do prevádzky, život v Sinegorye vrel. Bol tu jachtársky klub, lyžiarsky svah s vlekom, detský tábor, kúpele, kino, kultúrne centrum, telocvičňa, dokonca aj vlastné dvojposchodové letisko s bufetom, mozaikami, zrkadlami a televízorom. Raz denne odtiaľto odlietalo lietadlo do Magadanu, najbližšieho veľkého mesta vzdialeného 480 km.
„Samozrejme, nikdy tu neboli žiadne kluby, luxusné reštaurácie ani nákupné centrá. Na to sme dedina. Ale bolo to veľmi dobré. Veľký kultúrny dom, bohužiaľ, vyhorel. Bola tam aj malá kaviareň. Teraz je tu bar, kde si mládež oddýchne, malý Dom kultúry a to je všetko. Mali sme najlepší bazén v Magadanskej oblasti, ale aj ten sa im podarilo zničiť“, – hovorí Polina.
Ľudia začali opúšťať Sinegorye už po úplnom spustení elektrárne a „severské“ romantické nadšenie sa podľa Michaila v Sinegorye rozplynulo s perestrojkou a následným nedostatkom tovaru v obchodoch. Tu však nie je zvykom búrať prázdne budovy, a tak domy stoja prázdne. V dôsledku úbytku obyvateľstva sú približne 2/3 budov opustené.
„Teraz sa tu nedá robiť vôbec nič, len pracovať. Máme veľmi krásnu prírodu, ale nie je tu miesto na zábavu. Ľudia sa snažia dostať do civilizácie, aspoň do Magadanu, a predávajú byty v Sinegorye od 50-200 tisíc rubľov. A odkedy chodím do školy, hovorí sa o zrušení mesta,“ hovorí Polina, ktorá sa tiež chystá odísť.
