Kadykchan: v “krajine bielej smrti”

Na fotografiách zo 60. rokov 20. storočia vidno žiariace mesto pod horami na zelenej planine. Nenechajte sa však oklamať propagandou. Stačí sa pozrieť na mapu a objaví sa menej úsmevná realita. Kadykchan leží na samom východe Ruska, v sibírskom regióne Kolyma na Ďalekom východe. Podnebie je tu neuveriteľne drsné. Ale to nie je všetko.

Po celé desaťročia sa žiadny obyvateľ Sovietskeho zväzu neodvážil vysloviť názov mesta nahlas. Do “Bielej smrti”, ako sa toto mesto nazývalo, boli na nútené práce privážané státisíce väzňov. Nachádzali sa tu neslávne známe Stalinove gulagy. V neľudských podmienkach tu zomrelo veľké množstvo ľudí, ktorých režim využíval ako neplatenú pracovnú silu na ťažbu striebra, medi, uránu, kobaltu, diamantov a uhlia v rámci “prevýchovy prácou”… Práve vďaka kolymskému nerastnému bohatstvu sa koncom 30. rokov 20. storočia zrodil Kadykchan.

Príbeh mesta je takmer desivý. Narýchlo boli vykopané tri banské jamy. Väzni okolo nich v krátkom čase postavili kasárne. Nasledovala výstavba samotného mesta. Ani Stalinova smrť v roku 1953, ani uvoľnenie režimu za Chruščova nemali na život obyvateľov veľký vplyv. Mnohí bývalí väzni sa dobrovoľne rozhodli zostať a pokračovať v práci v baniach, hoci pracovné podmienky zostali tvrdé.

V 60. rokoch 20. storočia žilo v Kadykchan približne 10 000 obyvateľov. Hoci bolo mesto zmodernizované a využívalo všetky výhody socializmu, stále bolo iné. Ako by aj nie, keď ho podnebie vždy na časť roka odrezalo od zvyšku sveta? Pád komunistického režimu a s ním spojený chaos v organizácii baníctva a vyčerpanie ložísk sa mestu stali osudnými. Ľudia postupne opúšťali mesto a v 90. rokoch 20. storočia došlo k prudkému poklesu počtu obyvateľov.

Pri výbuchu v jednej zo šácht v roku 1996 zahynulo šesť ľudí. Nehoda vyvolala rozruch. Ruská vláda pozastavila ťažbu a ponúkla zvyšným obyvateľom mierne odškodnenie, aby sa mohli presťahovať inam. Nad opusteným Kadykchan zavládlo mŕtve ticho. Dnes sa prázdnym mestom preháňa ľadový vietor. Väčšinu roka sa stráca za hustou hmlou, ktorá skrýva smutný obraz radov vyblednutých domov a detských ihrísk. Na kultúrnom dome visí nápis Сегодня (Dnes), ktorý oznamuje nadchádzajúce predstavenie. Minulosť naznačuje aj obrovská zbúraná socha. Poštové schránky bojujú s vetrom. Knihy na podlahe miestnej školy pripomínajú, že kedysi tu bol život, deti sa smiali a ľudia sa zabávali…