Na prvý pohľad to v dnešných časoch nie je nič zaujímavé. Tých niekoľko stôp, ktoré z nej zostali nad zemou, takmer nevidieť. Bývalý vchod v oblasti so zákazom vstupu v areáli radnice, veľkolepého sídla newyorskej samosprávy, je zakrytý a označený len obyčajným kusom plotu. Kedysi ho korunoval kiosk z liatiny a skla s kupolovitou strechou v štýle osmanského košku. Vyzeral ako portál, ktorý ponúkal odvážlivcom skôr dobrodružnú plavbu k Bosporu, než cestu na Broadway. Medzi trávou, stromami a cestičkami v neďalekom City Hall Parku sa nachádzajú tri sklené svetlíky zasadené do ošúchaného betónu, pričom jeden z nich už výrazne pohltil mach, burina a iná vegetácia. Ležia tam zväčša nepovšimnuté a predsa sú jedinými stopami k tomu, čo sa nachádza pod nimi. Tu, priamo pod mestskou radnicou na križovatke ulíc Center Street a Chambers Street, sa totiž kedysi nachádzala pôvodná južná konečná stanica a výkladná skriňa prvej siete newyorského metra: Interborough Rapid Transit alebo IRT.

V čase otvorenia stanice v roku 1904 bol New York metropolou zloženou z piatich len nedávno zlúčených mestských častí – Brooklynu, Manhattanu, Bronxu, Queensu a Richmondu (Staten Island). Počet obyvateľov sa vtedy blížil k štyrom miliónom, pričom počas nasledujúcich päťdesiatich rokov stúpol až päťnásobne a v nasledujúcom polstoročí sa opäť zdvojnásobil. Metro malo byť preto darom z nebies. Malo uľahčiť pohyb po meste a odbremeniť ulice ostrova Manhattan, ktoré už boli značne preplnené chodcami, konskými povozmi, kočmi a čoraz väčším počtom áut a dodávok na benzínový pohon. Výkopové práce sa začali pred radnicou 24. marca 1900, pričom výstavba počiatočnej trate trvala štyri a pol roka a vybudovalo sa približne 93,3 km podzemných a nadzemných tratí a 43 staníc. V roku 1905 trať predĺžili do Bronxu, v roku 1908 do Brooklynu a v roku 1915 do Queensu.

Všetki stanice mali elegantné dubové kóje a vkusné ornamentálne obklady (na ozdobnom obklade stanice Columbus Circle napríklad vidieť obraz známej lode tohto moreplavca Santa Marie), žiadna však nebola taká pôsobivá ako stanica City Hall. Dielo architektonickej kancelárie Heins & LaFarge s lustrami, vitrážovými svetlíkmi, pestrofarebnými dlaždicami a epickými klenutými oblúkmi sa často prirovnáva k podzemnej katedrále. Jej mimoriadne pôsobivé vnútorné klenby navrhol veľký španielsky remeselník, staviteľ a inžinier Rafael Guastavino. Guastavino sa narodil vo Valencii, v roku 1881 emigroval z Barcelony do New Yorku a o štyri roky neskôr si dal patentovať Guastavinov systém dlaždicových oblúkov – mimoriadne úspešnú a elegantnú modernú metódu konštrukcie samonosných oblúkov, ktorá vychádzala z tradícií Pyrenejského polostrova a Stredomoria.

Sieť metra slávnostne otvorili vo štvrtok 27. októbra 1904. Po ceremónii a príhovoroch v sieni Aldermanic Chamber v budove radnice za účasti stoviek vyznamných hostí o 14:00 h vypravili prvý vlak zo stanice City Hall Station na 145th Street a Broadway. Keď starosta George B. McClellan Jr. vyhlásil metro za otvorené, odviedol zhromaždených hodnostárov dole na stanicu a pod dohľadom “vodiča” Georgea Morrisona sa sám ujal riadenia prvého päťvozňového vlaku zo stanice. Na tento účel dostal starosta špeciálne vygravírovanú masívnu striebornú rokoväť od klenotníctva Tiffany. McClellan mal po spustení vlaku odovzdať riadenie Morrisonovi, ale namiesto toho trval na tom, že ho bude riadiť sám až po 103rd Street v Harleme.

Jazda vtedy stála iba päť centov (táto cena platila až do roku 1948) a metro sa okamžite stalo senzáciou. V nedeľu počas otváracieho týždňa, ktorý bol pre mnohých pracujúcich Newyorčanov jediným dňom odpočinku, sa ním pokúsilo cestovať takmer milión ľudí. Na jeho počesť zložili piesne a tance ako Subway Express Two-Step, Subway Rag a Down in the Subway. Posledná menovaná pieseň naznačuje, že metro bolo v začiatkoch svojej existencie skôr miestom pre milenecké páriky než pre cestujúcich unavených prácou, pričom jedna sloha znie:

Dole v metre,
Ach, to je miesto!
Pod ostrovom Manhattan, ženieme sa priestorom
To pravé miesto na maznanie,
Po celý rokaDole, tam dole v metre
Pod zemou

Bol to práve úspech metra a následné rozširovanie siete o ďalšie nové linky, čo napokon viedlo k zatvoreniu tejto predtým najslávnejšej stanice. Stanica City Hall sa nachádzala na oblúku trate a jej úzke zakrivené nástupište bolo časom príliš nepraktické pre dlhšie súpravy, ktoré sa začali zavádzať pre zvýšený nápor cestujúcich. Okolie však dostatočne dobre obslúžila vlastná stanica spoločnosti IRT Brooklyn Bridge Station a konkurenčná stanica City Hall Station spoločnosti Brooklyn-Manhattan Transit Corporation (BMT). Stanica City Hall tak privítala svojich posledných cestujúcich 31. decembra 1945.

Staničná slučka, uchárnená pred devastáciou, čo postihla mnoho iných architektonických skvostov tohto obdobia, sa naďalej používa na otáčanie vlakov na linke 6. Občas sa tu síce konajú prehliadky, no ich kapacita je výrazne obmedzená. Pokusy sprístupniť majestátnu stavbu širšej verejnosti zväčša stroskotali na obavách o bezpečnosť, keďže veľká časť stanice sa nachádza priamo pod samotnou newyorskou radnicou.