Stratené mesto San Juan Parangaricutiro

Dňa 20. februára 1943 sa obyvatelia mexického mesta San Juan Parangaricutiro zobudili na vyzváňanie kostolných zvonov. Možno si vravíte, že v tejto časti sveta to nie je nič nezvyčajné. V tomto prípade však zvony zvonili samy od seba. Ich zvuk navyše sprevádzalo čosi oveľa hrozivejšie – vzdialené tiché dunenie otriasajúcej sa zeme. O tri kilometre ďalej totiž vybuchla sopka Parícutin a začala zo seba chrliť lávu.

Počas samotnej erupcie sa, našťastie, zranilo len niekoľko ľudí a prúd lávy bol mimoriadne pomalý. Trvalo celý rok, kým napokon dorazil k mestu, takže všetci mali dostatok času, aby sa zbalili a odišli. Aj keď láva postupovala slimačím krokom, predsa pustošila prakticky všetko, čo jej prišlo do cesty, nechávala za sebou zničenú úrodu, farmy a tisícky ľudí bez práce a strechy nad hlavou. Počas nasledujúcich ôsmich rokov postupne prikryla celé mesto hrubou vrstvou sopečnej horniny, pohltila všetky ulice, domy a neušetrila dokonca ani náhrobky na cintoríne pri kostole. Keď sa však jej ničivá púť konečne zastavila, jedna jediná budova predsa len ostala stáť. Miestny kostol akoby zázrakom vyviazol takmer bez ujmy. Jeho vysokú vežu so zvonom a oltár sopka ušetrila a dodnes sa týčia z pochmúrnej planiny stuhnutej lávy.

Kostol, ktorý údajne symbolizuje Božiu milosť, sa stal pútnickým miestom. Akoby viedol osamelú vigíliu za stratenú komunitu, ktorej kedysi slúžil. Je tým jediným, čo ostalo z pôvodného San Juan Parangaricutiro, a práve jeho odolnosť zdôrazňuje, aká nesmierne ničivá vie byť sila prírody.