Svatonoský maják

Podľa dekrétu cára Alexandra II. z roku 1875 ustanovujúceho pravidlá náboru strážcov majáku v Bielom mori musel byť uchádzač oboznámený s drsnými životnými podmienkami na severnom pobreží, byť spôsobilý, disciplinovaný, vyznačovať sa dobrou morálkou a pevným zdravím potrebným pre zvládnutie náročnej služby. Navyše musel vedieť ovládať maják a meteorologické prístroje a rovnako tak mať základné znalosti v oblasti lekárstva a hygieny.

Na úsvite 20. storočia prišiel Bagrencev o zrak. Najprv sa dostavili problémy pri písaní do pracovného denníka, neskôr zistil, že len ťažko dokáže na obzore rozoznať lode, ktoré z Berentsovho mora odbočovali k poloostrovu Svätý nos, a nakoniec zaznamenal, že už sotva dokáže rozoznať knôt v lampe. Ale Bagrencev bol húževnatý muž. Svoje povolanie vykonával už veľa rokov a poznal dopodrobna každú kút majáku. Pri tých najobťiažnejších činnostiach mu navyše pomáhala jeho žena. Preto bol ďaleko od toho, aby požiadal o uvoľnenie, a rozhodnutý zostať na svojom poste, informoval o svojich zhoršujúcich sa schopnostiach plukovníka Vasiljeva, strážcu bielomorského majáka, ktorý mu, hoci na svoje prekvapenie zistil, že strážna stanica je vo výbornom stave, pridelil pomocníka.

Život na majáku prebiehal normálne ďalej až do roku 1913, kedy k Terskému brehu nečakane priplávala loď kontraadmirála Buchtejeva. Správa o tom, že Svatonoský maják stráži slepec, sa doniesla až do Petrohradu. Niekoľko oportunistov dychtiacich po obsadení Begrencevova miesta poslalo do Hlavnej hydrografickej kancelárie dopis, v ktorom opakovane prehlasovali, že obsluhu tohto zariadenia nemôže vykonávať nevidomá osoba. Cieľom nečakanej Buchtejevovej návštevy bolo zistiť, či sú tieto tvrdenia oprávnené. Po vyčerpávajúcej kontrole napísal kontraadmirál do správy toto: „Hoci je Bagrencev slepý, vykonáva svoju prácu oddane a velice obratne. Obdivuhodným spôsobom dokáže zistiť akúkoľvek vadu či poruchu na svetelnom i otáčivom zariadení. S pomocou manželky a pomocníka, ktorý vykonáva meteorologické pozorovania, dokáže náležito riadiť všetky záležitosti spojené s majákom. Za mnoho rokov poctivo vykonávanej práce bude po zásluhe odmenený a vyznamenaný.“

Slepý strážca majáku vykonával svoju profesiu až do začiatku Októbrovej revolúcie, kedy predal štafetu svojmu synovi. V tej dobe Mikuláš II., posledný z cárov, už nemal čas starať sa o majáky v Bielom mori.