Novodobá Sodoma

Maják na myse Spartel sa zlatisto blýska na útese vo výške tristo metrov nad nekľudným Atlantickým oceánom. Vež, ktorá v sebe ukrýva lucernu pokrytú meďou, je štvorhranná stavba so strieľňami postavená v maurskom štýle. Maják bol dokončený v roku 1864 ako výsledok medzinárodnej spolupráce, v rámci ktorej USA a najväčšie námorné veľmoci Európy – vrátane Švédska – podpísali vzájomnú dohodu o jej prevádzke a údržbe na večné časy.

Ďaleko na severe môžeme zbadať ústie Stredozemného mora, španielsku pevninu a Gibraltar. Pokiaľ sa otočíme, uvidíme krajinu, ktorú ešte pred pár tisíc rokmi celkom pokrýval hustý les, ktorým sa prechádzali veľké stáda slonov. Na začiatku 20. storočia sa oblasť zdá omnoho vyschnutejšia a veľa naznačuje, že sa mení v púšť. Na západe leží mesto Tanger, jeho biele domy sa na kopcoch okolo prístavu nahromadili na sebe ako krabice od topánok. Na diaľku je ťažko súdiť, čo sa odohráva vo vnútri, ale roľníci a miestni obyvatelia v okrajových oblastiach museli takzvanú Medzinárodnú zónu Tanger považovať za niečo veľmi blízke Sodome, za brloh hriechu – samotnú manifestáciu Alahovho hnevu.

Mnohí si priali kúsok tejto zeme získať, čo platilo mimo iné o Britoch, ktorí už skôr obsadili Gibraltar. Keď nemecký cisár Viliam rozohral námluvy s tangerským šarífom, začali sa Briti obávať, že by mohol byť voľný prístup do Stredozemného mora ohrozený.

Po víťazstve v prvej svetovej vojne sa cítili bezpečnejšie, napriek tomu začali iniciovať zriadenie Medzinárodnéj zón Tanger. Tá formálne vznikla v roku 1923 na základe zmluvy medzi marockým sultánom a tými krajinami, ktoré svojho času zodpovedali za prevádzku majáku. Zóna mala zahŕňať mesto Tanger a priľahlé oblasti. Mala byť celkom demilitarizovaná a spravovaná diplomatickými zástupcami signatárov zmluvy spolupracujúcimi so skupinkou miestnych reprezentantov. Všetko spočívalo na princípe minimalizácie zásahov štátnej moci, čo malo za následok odstránenie všetkých foriem ekonomickej regulácie vrátane výberu daní a cla. Z tohto dôvodu taktiež nevznikol základ pre vybudovanie sociálnej siete zabezpečujúcej zdravotnú starostlivosť a bojujúcej s chudobou. To málo, čo zostalo zo súdnej moci, spravovali štyria medzinárodní sudcovia. A muselo sa jednať o veľmi vážne prípady, aby vôbec došlo k ich prejednávaniu.

Ekonomický liberalizmus ešte umocňovala spoločenská sloboda. Z pohoria Ríf na juhu krajiny pravidelne prichádzali ťavie karavany s nákladom ópia a hašiša a v centre mesta zakrátko vyrástlo viac ako tridsať nevestincov, ktoré poskytovali služby heterosexuálom i homosexuálom a často taktiež detskú prostitúciu.

Medzinárodná zóna Tanger preto priťahovala rozmanitú škálu osobností, ktoré sem neprichádzali len za ekonomickým ziskom, ale i uspokojiť svoje špecifické potreby. Rovnako sem mierilo mnoho ľudí, ktorí vo vlasti unikli trestu väzením za vraždu, bankrot, vojnové zločiny, odmietnutie vojenskej služby alebo zakázaná politický aktivizmus. Výsledkom bola “promiskuitná zmes národov, jazykov a kultúr”, ku ktorej sa postupne pridávala stále rastúca skupina excentrických osobností, beatnikov a hipsterov z USA. Jedným z nich bol i spisovateľ Paul Bowles, ktorého domček stával v hornej časti starého mesta, v medine, ako “veľmi malá nepohodlná krabica od topánok posadená na vrchole kopca”. Do Tanger sa zamiloval na prvý pohľad, pretože sa:

Bowlesa doplnili kolegovia Truman Capote, Tennessee Williams, Allen Ginsberg a William Burroughs a všetci sa vrhali do víru extravagantného spoločenského života financovaného zazobanými mecenášmi ako napríklad dedičkou koncernu Woolworth Barbarou Huttonovou. A medzi večierkami pokračovali v písaní kníh, z ktorých sa neskôr stali kultovné diela. Len málo miest malo pre americkú literatúru taký význam ako práve Tanger.

Všetko zrazu skončilo 29. októbra 1956. Zbytok Maroka práve získal nezávislosť na koloniálnych mocnostiach Španielska a Francúzska. Dalo sa očakávať, že Tanger nebude môcť ďalej existovať, ani pod veľmi liberálnou muslimskou správou. Zo dňa na deň bol zakázaný všetok obchod s drogami a uzavreté nevestince. Jediné, čo zostalo zo západnej extravagancie, zaistila lokálna pobočka Coca-Cola, ktorá na nasledujúcu ľudovú slávnosť dodala tisíce bední limonády.

V Tanger nasledovala fáza modernizácie a industrializácie. Mesto celkom zmenilo svoju podobu. Paul Bowles, ktorý ešte nezobral sily k odjazdu, napriek tomu našiel útechu.

Ako je možné, že systematické ničenie všetkého starého – pričom nové európske budovy bez výnimky pôsobia ako päsť na oko, a ty marocké ešte horšie – navzdory všetkému nepremenilo Tanger v estetickú nočnú moru?