Veľký cintorín vlakov

Cholitas (Bolívijčanky z domorodého kmeňa Ajmarov) sa dajú vďaka svojmu charakteristickému tradičnému odevu veľmi ľahko rozpoznať. Nosia šaty, plášte a šatky utkané z pestrých látok a čierne alebo hnedé klobúky položené vysoko na hlave. Tento typ klobúka, ktorému sa hovorí aj pinč (v španielčine bombín), však nepochádza z Južnej Ameriky. Za jeho vynálezcu sa zvyčajne považuje britský vojak a politik Edward Coke. V roku 1849 vraj Coke požiadal klobučníkov z firmy Lock & Co St James’s Street v Londýne, aby vyrobili ochrannú pokrývku hlavy pre jeho hájnikov, ktorým klasické klobúky ustavične zhadzovali a ničili nízke konáre stromov a kríkov na jeho vidieckom sídle. Lock zadal prácu svojim hlavným výrobcom Thomasovi a Williamovi Bowlerovcom, ktorí vyrobili dnes už známy nízky okrúhly klobúk s úzkou strieškou, bez ktorého sa istý čas nezaobišiel žiadny mestský džentlmen. (Klobúk sa najčastejšie nosil v páre so zavretým dáždnikom, ktorý nebol v daždivom britskom hlavnom meste nikdy na škodu.) Do Bolívie ho však zrejme nepriniesli hájnici, ale zamestnanci železníc. Podľa jednej z verzií príbehu istý podnikavý obchodník s oblečením z Manchestru, ktorému zostali prebytočné zásoby vo veľkostiach príliš malých pre britských inžinierov v Južnej Amerike, začal lákať bolívijské zákazníčky na to, že v Európe je pinč medzi dámami zo spoločnosti na vrchole módy.

Či už je to pravda, alebo nie, tento klobúk si ženy z kmeňa Ajmarov napokon osvojili a dodnes ho s hrdosťou nosia v celej Bolívii. Pinč je tak jedným z najpozitívnejších dedičstiev inak dosť chamtivej britskej zaangažovanosti v krajine koncom 19. storočia. V tomto období bola z prostriedkov získaných na londýnskej burze zaplatená výstavba a prevádzka železnice vedúcej z Antofagasty, prístavu na tichomorskom pobreží severného Čile, do La Pazu, hlavného mesta Bolívie. Stanica v novozaloženom meste Uyuni na okraji rozľahlej soľnej panvy Salar de Uyuni slúžila ako hlavný prestupný bod uprostred trate.

Podstatou tohto veľkého infraštruktúrneho projektu bola potreba prepravy vzácnych surovín vrátane síry, bóraxu a striebra. Zo všetkého najdôležitejší bol však liadok, teda dusičnan draselný, ktorý sa vtedy používal na výrobu hnojív a výbušnín. Miestom s najväčšími ložiskami tejto životodarnej (a život berúcej) zlúčeniny na planéte bola púšť Atacama, ktorá sa tiahne od južného Peru až po severné Čile. Liadok mal takú hodnotu, že sa mu hovorilo “biele zlato”, a boj o zabezpečenie jeho dodávok vyústil do rozsiahlej vojny v regióne. Tichomorská vojna (niekedy nazývaná aj liadková vojna) medzi Čile a spojenými silami Bolívie a Peru trvala od roku 1879 do roku 1883. Skončila sa ponižujúcou porážkou Bolívie, ktorá musela po podpise prímeria v roku 1884 odstúpiť Čile nesmierne dôležité územie bohaté na nerastné suroviny a navyše tým prišla aj o celé svoje pobrežie. Napriek tomu si Bolívia dones zachovala vojenské námorníctvo a s najmenej očarujúcou tvrdohlavosťou každoročne 23. marca oslavuje Dia del mar (Deň mora).

Po skončení vojny železničná spoločnosť s londýnskym pozadím Angofasta and Bolivia Railway Company na základe dohody s čilskou vládou a s podporou pokrokového bolívijského prezidenta Aniceta Arceho začala s kladením koľajníc na novej trati naprieč krajinou. Vzhľadom na hornatý terén, ktorý sa dvíha do nadmorskej výšky až 3 962 m, bola jej výstavba poriadne tvrdým orieškom a vyžiadal si vybudovanie impozantného viaduktu s oceľovými stĺpmi v Conchi. Celú výstavbu riadil skúsený britský inžinier a kartograf, narodený na Novom Zélande, Josiah Harding, ktorého predchádzajúci prieskum púšte Atacama vyšiel v roku 1877 v časopise Journal of the Royal Geographical Society. Prvý vlak dorazil do Uyuni 30. októbra 1889 a mesto vzápätí zažilo ozajstný železničný boom.

Pozostatky týchto opojných dní možno zahliadnuť len približne pol druha kilometra za dnešným Uyuni, kde na pokrivených slepých koľajach stoja rady hrdzavých parných lokomotív, prázdnych nákladných a osobných vagónov. Mnohé majú na sebe štítky z rôznych britských vagónok, zlievarní a železničných staníc, spomienky na časy priemyselného rozkvetu Británie. Keď sa na trhu objavili lacnejšie masovo vyrábané umelé dusičnany, ktoré prvýkrát syntetizovali Nemci Fritz Haber a Carl Bosh krátko pred prvou svetovou vojnou, dopyt po čilskom/bolívijskom liadku klesol. Bane zatvorili a železnica, ktorú postavili pre potreby liadkového priemyslu, rýchlo upadla. História nezaznamenala, či aj Josiah Harding niekedy nosil pinč, ale v tomto prípade sa ukázalo, že pokrývka hlavy železničiarov vie byť trvácnejšia, ako niektoré trate, na výstavbu ktorých precestovali pol sveta.