Pulacayó: mesto revolúcie

Kedysi vraj istý muž prechádzal bolívijskými horami na chrbte mulice, keď ho zviera náhle zhodilo a on spadol do plytkej rokliny. Mal šťastie. Na zemi našiel pomerne veľký kus striebra. Odniesol ho do susednej dediny, aby ho ocenili. “Kde si ho našiel?” spýtali sa ho. Muž nechcel prezradiť svoje tajomstvo a odpovedal: “Donde mula cayó.” (Tam, kde mula padla.) Jeho odpoveď ľudia prekrútili a stala sa názvom bolívijského banského mesta, kde sa v 19. storočí nachádzali najväčšie zásoby striebra v krajine.

Mesto na úbočí hory, zasadené do prašnej, skalnatej krajiny, malo jednu zvláštnosť. Bolo to prvé banské mesto, do ktorého sa dalo dostať po železnici. Vďaka tomu sem za vidinou rýchleho zbohatnutia prúdili nezamestnaní baníci, obchodníci a dobrodruhovia. Jeden z vlakov prevážajúcich cenný kov na pobrežie Tichého oceánu dokonca uniesol neslávne známy bandita Butch Cassidy.

Na začiatku 20. storočia malo mesto viac ako 20 000 obyvateľov, z toho 7 000 baníkov. Bolo dôležitou obchodnou križovatkou, druhým najväčším mestom v Bolívii a významnou banskou oblasťou. O prosperite mesta svedčil miestny obchod, známy ako pulperíe, kde si najbohatší obyvatelia mohli kúpiť francúzske vína, talianske topánky, anglické látky a argentínske mäso. Na dobových fotografiách môžeme vidieť zamestnancov baní oblečených podľa európskej módy. V Pulacayó vychádzali miestne noviny Presencia, bolo tu divadlo, niekoľko spoločenských klubov a “dom bláznov”, kam si slobodní muži vodili ženy. V robotníckom prostredí to však vrelo: diskutovalo sa a intrigovalo sa. Železnica sem priniesla komunistické myšlienky…

V štyridsiatych rokoch sa tu niekoľkokrát štrajkovalo a pokusy o vytvorenie odborov boli krvavo potlačené. Baníkom vadili nielen tvrdé pracovné podmienky, ale aj bujnejúca sociálna nerovnosť v meste. Štvrte bohatých boli od zvyšku mesta oddelené ostnatým drôtom. Neuveriteľne bohatá šľachta žila popri baníkoch, ktorí pracovali v extrémnych podmienkach. V roku 1946 tu bola podpísaná pýcha mesta, dokument Teze z Pulacayó. Charta, ktorú podpísali baníci a odboroví predáci po vypuknutí povstania, je jedným z najdôležitejších textov odborového hnutia svojej doby. Baňa bola v roku 1952 znárodnená a postupne vyťažená, v roku 1962 bolo založené banícke družstvo, ale počet jeho členov klesal. Zlatý vek Pulacayó sa skončil.

Dnes v meste duchov stále žije niekoľko obyvateľov. Chovajú lamy, vymieňajú tovar a občas vítajú návštevníkov vo svojich skromných príbytkoch a ponúkajú im tradičný čaj z koky. Najstarší z nich rozprávajú príbehy o tom, ako sa v Pulacayó kedysi žilo, ako bolo na uliciach živo, kým ešte parné lokomotívy nejazdili k múzeu. Spomienky na stratenú rozprávku mladosti…