Vysielač Goliáš

Na komunikáciu so svojimi ponorkami počas druhej svetovej vojny postavilo nacistické Nemecko v tom čase najväčší a najvýkonnejší vysielač na svete. Jeho meno bolo Goliáš.

Goliáš bol postavený v roku 1943 a používal sa až do konca vojny. Jeho hlavné využitie bolo na podmorskú rádiovú komunikáciu, presnejšie s ponorkami. Svojím nízkofrekvenčným vysielaním (VLF), zvyčajne na frekvenciách od 15 kilohertzov do 25 kilohertzov, dokázal vysielať na ponorky na veľkej časti zemegule, aj keď boli ponorené v hĺbke až 12 metrov.

Obrovská sústava pozostávala z troch dáždnikových antén, ktoré boli schopné generovať výkon 1 000 kilowattov. Prakticky však bolo maximum okolo 800 kilowattov. Celá lokalita sa rozprestierala na ploche približne 642 hektárov neďaleko mesta Kalbe an der Milde v nemeckej spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko. Nikdy sa nestala terčom spojeneckých bombardovacích náletov, pretože Spojenci boli zaneprázdnení odpočúvaním komunikácie Enigmy, ktorú Goliáš vysielal, čím poskytoval cenné informácie o aktivitách ponoriek.

Americké jednotky dosiahli Goliáš 11. apríla 1945. Využívali ho ako zajatecký tábor, kým ho neodovzdali Britom, ktorí ho potom v rámci Jaltskej zmluvy odovzdali Sovietom. Sovieti sa potom pustili do demontáže Goliáša, ktorú dokončili v apríli 1947. Potom ho celý v 300 vagónoch previezli do Ruska, kde bol uskladnený až do jeho opätovnej montáže na ruskej pôde v roku 1952.

Na pôvodnom mieste v Nemecku sa dnes nachádza len niekoľko pamiatok na úlohu Goliáša v druhej svetovej vojne, najmä veľký stožiar. V Rusku, neďaleko mesta Druzhnyy, však Goliáš stále hrdo stojí – a stále je plne funkčný. Ruské námorníctvo ho naďalej využíva na komunikáciu so svojimi ponorkami a slúži aj na sledovanie vesmírnych lodí.