Zámok Charleville

Keď prejdete cez bránu zámku Charleville, je ťažké nepodľahnúť jeho očarujúcej veľkoleposti a výstrednosti. Už samotná vstupná brána je vizuálne pôsobivejšia ako väčšina iných, s ktorými sa stretnete. Z oboch strán ju lemujú veže, ktoré majú nezvyčajnú architektúru – sú asymetrické. Ľavá je vysoká a úzka, valcovitá, s druhou vežičkou vyčnievajúcou z vrcholu a niekoľkými oknami v kamenných múroch. Pravá je nižšia, hranatejšia, s rovnými stenami a vysokými oknami, zakončená cimburím. Je spojená s dlhou a dnes už schátranou kamennou budovou, ktorá kedysi slúžila ako kláštor. Inšpiráciou pre túto zvláštnu architektúru zámku bol šach: ľavá veža predstavuje kráľovnú, pravá kráľa.

Vo veži znázorňujúcej kráľovnú sa nachádzajú dámske komnaty vrátane červenej miestnosti, v ktorej sa za hosťami údajne samovoľne zamykajú dvere. Vo veži predstavujúcej kráľa budí pozornosť ohromujúca osemuholníková knižnica navrhnutá podľa zákonov posvätnej geometrie. Za knižnicou sa skrýva tajná chodba, ktorá kedysi viedla do dnes už opusteného kláštora. Tajné police sa vám odhalia, ak viete, za čo zatiahnuť, a na chodbe vraj kedysi jedno z detí zámockého pána postihol strašný osud.

Charleville postavil slávny írsky architekt Francis Johnston a považuje sa za jedno z jeho najlepších diel. Zámok v gotickom štýle sa začal budovať v roku 1798 uprostred jedného z posledných pôvodných dubových lesov v Írsku a dokončili ho v roku 1814. Samotné sídlo je však oveľa staršie. Jeho počiatky siahajú do šiesteho storočia a považuje sa za jedno z prvých kláštorných sídel v Írsku. Prvé panstvo na týchto pozemkoch postavil v roku 1641 Thomas Moore. Po niekoľkých generáciách sa nehnuteľnosť dostala do rúk Charlesa Williama Buryho, prvého grófa z Charlevillu, ktorý dal postaviť zámok v podobe, v akej ho poznáme dnes.

Vzhľadom na finančné pomery rodiny nebol zámok nikdy nepretržite obývaný a rokmi chátral. Napriek tomu sa v ňom v istom období konali mnohé grandiózne večierky s prestížnymi hosťami vrátane jedného z veľkých vodcov anglického romantického básnického hnutia lorda Byrona. Návrh extravagantného stropu v jedálni mal na starosti slávny anglický umelec William Morris.

Práve počas jedného z týchto veľkolepých večierkov postihla dom smrť a tragédia, ktoré stáli za zrodom strašidelného príbehu prežívajúceho už stáročia. Harriet Buryová, dcéra tretieho grófa z Charlevillu, v tom čase len osemročná, sa hrala na veľkom točitom schodisku veže Kráľ. Zatiaľ čo sa dole konala oslava a vychovávateľka, ktorá mala na starosti deti, bola zaneprázdnená, Harriet sa pokúsila zošmyknúť po zábradlí schodiska, ale stratila pritom rovnováhu a spadla na kamennú dlažbu pod schodiskom. Zdvihli ju a odniesli do knižnice, no už jej nebolo pomoci, lebo si pri páde zlomila väz.

Mnohí návštevníci a obyvatelia uvádzajú, že videli dievčatko so stužkami vo vlasoch, ako sa potuluje vo veži a pravdepodobne nevie, že je mŕtve. Keď sa na zámku stratil najmladší syn súčasného majiteľa, našli ho naspodku schodiska, z ktorého Harriet spadla. Na otázku matky, ako sa tam dostal, údajne povedal: „Neboj, ten chlapec a dievčatko ma držali za ruku.“ Ak pripustíme, že dievčatko mohol byť duch Harriet, kto potom bol ten chlapec? Harrietin strýko zomrel na týfus vo veku len sedem rokov a mnohí sa domnievajú, že duchom chlapca sa stal práve on.

Obaja malí duchovia však zrejme majú skôr nezbednú než strašidelnú povahu. Správcu zámku pred niekoľkými rokmi prilákali do žalára detské hlasy, ktoré kričali a smiali sa ako živé. Sledoval ich až do najtemnejšieho a najvzdialenejšieho kúta podzemia, no tam náhle utíchli. Zapálil zápalku a nič nenašiel.

A čo veža Kráľovná? V nej sa nachádza takzvaná červená izba, komnata postavená podľa princípov posvätnej geometrie tak, aby tvorila protiklad knižnice vo veži Kráľ. Hostia v tejto miestnosti často ostanú zamknutí. Hneď ako vstúpia, dvere sa za nimi zatvoria a zamknú, čo je logicky nemožné, keďže k zámke chýbajú kľúče. Že by sa s hosťami opäť zahrávali deti? Detská izba sa nachádza v závratnej výške na samom vrchole točitého schodiska, ktoré sa pri stúpaní začne krútiť a deformovať, až máte pocit, že ste v lunaparku. V tejto miestnosti je hlásená azda najaktívnejšia paranormálna aktivita zo všetkých. Stále je v nej plno starých hračiek, ktoré sa údajne pohybujú samy od seba. Dcéra súčasného majiteľa sa tu kedysi ocitla zamknutá v skrini. Naklonila sa do nej, keď niečo hľadala, a zrazu sa za ňou dvere zabuchli a zamkli, hoci v zámke opäť nebol kľúč.

V detskej izbe sa objavujú aj zvláštne veľké tiene, ktoré sa z ničoho nič preženú cez strop, akoby vám nad hlavou preletel vták alebo netopier, hoci návštevníci tvrdia, že tam nič také nevideli. Prízraky poletujú po detskej izbe a schodisku, často sa zväčšujú a zrýchľujú, akoby tam pobehovali ľudia. Hudobné hračky sa samy od seba spúšťajú, akoby ich poháňala nejaká neviditeľná sila, a niektorí dokonca počujú, ako sa v detskej izbe hrá nejaké dievčatko a chlapec, pravdepodobne Harriet a jej kamarát. A nie sú to jediné nevysvetliteľné entity.

V areáli zámku rastú starobylé stromy, ktorých význam možno hľadať v keltských pohanských tradíciách a írskych povestiach. Existuje mnoho rôznych druhov dubov, ale najmä dub zimný (nazývaný aj írsky) symbolizuje pravdu, odvahu a múdrosť. Zranených vojakov často ukladali medzi korene a do dutín v kmeňoch dubov v presvedčení, že sa uzdravia – pretože tieto stromy a ich miazga obsahujú triesloviny s blahodarnými liečivými vlastnosťami. Duby majú dôležité postavenie v príbehoch a duchovných systémoch viery druidov, ktorí patrili do vyššej vrstvy keltskej spoločnosti. Nezriedka boli liečiteľmi, básnikmi a duchovnými vodcami, pričom ich praktiky sa datujú približne 25 000 rokov do minulosti. Samotné slovo „druid“ pochádza z keltského výrazu pre dub (duir). Na panstve je mnoho dubov a najmohutnejší z nich, dub Kráľ, možno nájsť v blízkosti príjazdovej cesty vedúcej k zámku. Povest hovorí, že ak sa z neho odlomí konár, zomrie niektorý člen rodiny, V roku 1963 bol strom vážne poškodený úderom blesku, a hoci prežil, neohrozená hlava rodiny plukovník Charles Howard-Bury do niekoľkých dní zomrel.

Duby nie sú jedinými posvätnými starobylými stromami v areáli zámku Charleville. Rastú tam aj tisy, typická drevina pestovaná na cintorínoch v Írsku aj Škótsku na základe pohanskej viery, že zachytávajú blúdiacich duchov mŕtvych a pomáhajú ich udržať na pohrebisku. Keď do Charlevillu dorazili britskí votrelci, v zadnej časti zámku vysadili tisový háj určený na ochranu. Pravdepodobne však nepoznali keltské pohanské povesti, a preto nevedeli, že vysadením týchto stromov v podstate zaistili opačný účinok – každý, kto v areáli zomrie, tam zostane uväznený a odsúdený na nekonečné putovanie.

Nie je až také prekvapujúce, že sa na pozemkoch Charlevillu nachádzajú staré posvätné stromy, keďže prvou stavbou na tomto mieste bol kláštor z roku 590, ktorý založil svätý Colman Elo. Hoci je zo zámockej kaplnky už len opustená ruina, táto časť zámku sa v dávnych časoch používala pravdepodobne na rôzne posvätné obrady. Zakladateľ zámku Charles William Bury bol oddaným slobodomurárom. Írsko má druhú najstaršiu Veľkú lóžu slobodomurárov a zároveň najstaršiu nepretržite fungujúcu slobodomurársku lóžu na svete.

Na zámku nájdete niekoľko slobodomurárskych symbolov. Obe veže sú postavené v tvare osemuholníka, lebo osemcípa hviezda je symbolom slobodomurárov, a s kaplnkou je spojený aj slobodomurársky chrám. Mnohí ľudia špekulujú, že Bury dal postaviť zámok na súbehu takzvaných ley línií, a preto je tu taká vysoká paranormálna aktivita.

Ley línie sú v paranormálnom svete kontroverzným pojmom. Predpokladá sa, že pod zemou prúdia určité toky energie a na miestach, kde sa zbiehajú, dochádza k zvláštnym javom. Panuje domnienka, že mnohé menhiry, posvätné miesta a starobylé budovy sú postavené na týchto líniách. Ľudia sa ich pokúšajú nájsť pomocou virgulí, dlhých kovových tyčiek v tvare písmena L. V každej ruke držia jednu, a keď sa tyče skrížia, údajne označia ley líniu. Problém s ley líniami spočíva v existencii takého množstva rôznych máp, že sa nikto nedokáže zhodnúť na hlavných ley líniách, a preto je ťažké ich overiť.

Presvedčenie, že Charleville je postavený na týchto energetických líniách, môže mať pôvod v podivných javoch pozorovaných v súvislosti s používaním kryštálových kyvadiel na zámku. Súčasný majiteľ uviedol, že kryštálové kyvadlo sa v priestoroch zámku prudko vychyľuje doľava. Takéto kyvadlo je vlastne kryštál pripevnený na retiazke alebo šnúrke, ktorý má počas kladenia otázok visieť v pokoji. Ak sa kyvadlo rozkolíše na jednu stranu, znamená to „nie“, na druhú stranu „áno“. Môže sa tiež držať nad nejakým predmetom a používať ako planžeta na ouija doske. Z vedeckého hľadiska je ťažké preskúmať, či sa kyvadlo pohybuje pomocou neznámej sily – pohyb môže byť spôsobený niečím, čo sa nazýva ideomotorický efekt. Ide o prípad, keď človek nevedome pohybuje predmetom napriek presvedčeniu, že ho drží v pokoji. Hlásená paranormálna aktivita v Charleville vyvoláva mnoho otázok. Môže za to skutočnosť, že v areáli, ktorý bol obývaný už pred vyše tisíc rokmi, sa skrývajú ozveny všetkých bojov a s nimi spojenej smrti? Majú neviditeľné sily nejakú súvislosť so starobylými duchovnými rituálmi, ktoré sa tu tak dlho odohrávali? Možno sa tu zdržiavajú duchovia, ktorých uväznili posvätné stromy. Alebo by to mohli byť dozvuky traumy z náhlej smrti nevinných detí, ako bola Harriet? A napokon, je zámok postavený na mieste, kde sa zbiehajú ley línie, ako sa mnohí domnievajú? Hoci jestvuje množstvo teórií, ktoré je takmer nemožné dokázať, jedno je isté: keď sa prechádzate po pozemkoch Charlevillu, nikdy sa necítite sami.