Motto sa v slovníku definuje ako „heslo, krátky citát alebo myšlienka vyjadrujúca istú životnú pravdu“. Napríklad policajné oddelenie v americkom meste Detroit pracuje v zmysle hesla „Robiť Detroit bezpečnejším miestom pre život, prácu a návštevu“. Ich kolegovia, strážcovia zákona z údolia Temže vo Veľkej Británii vykonávajú svoje povinnosti pod latinskou frázou Sit pax in valle temesis (Nech je mier v údolí Temže), ktorú nosia nielen v srdci, ale aj na oficiálnych odznakoch a erboch. V oblasti športu nájdeme podobne klasicky zameraný futbalový klub Everton, ktorý si na každom zápase pripomína Nil satis nisi optimum (Len to najlepšie je dosť dobré). Fanúšikovia amerického tímu národnej futbalovej ligy Carolina panthers zase chodia na zápasy s očakávaním, že jeho hráči budú prinajmenšom „neprestajne búšiť“.
Žiadne z týchto vyhlásení však nemôže konkurovať rodinnému mottu, čo si v 19. storočí osvojil florentský aristokrat, estét, architekt, bibliofil, botanik, geológ, inžinier a politik markíz Ferdinando Panciatichi Ximenes d’Aragona (1813 – 1897), ktorý hrdo vyhlásil: Todos contra nos. Nos contra todos (Všetci proti nám. My proti všetkým). Na panskom sídle Sammezzano neďaleko Leccia, asi 25 km od Florencie, ktoré zdedil okolo roku 1840, Ferdinando v podstate postavil pomník svojmu mottu. V priebehu takmer päťdesiatich rokov vybudoval arabeskami bohato zdobený zámok, ktorý sa vymykal toskánskym konvenciám, akoby vyplazoval jazyk kultivovaným predstavám o slušnosti, historizme, a možno dokonca aj o vkuse.
Samezzano bolo obývané už od rímskych čias a v stredoveku tu stála pevnosť, ktorá bola dostatočne honosná, aby poskytla pohostenie aj cisárovi Karolovi Veľkému. Panstvo následne prešlo rukami mnohých florentských šľachtických rodov vrátane Mediciovcov, ktorí ho zveľaďovali a využívali ako honosné poľovnícke sídlo, až kým ho Ferdinand I. Medici, toskánsky veľkovojvoda, okolo roku 1600 nepredal Sebastianovi Ximenesovi d’Aragona, potomkovi bohatej feudálnej rodiny španielskeho pôvodu,. Práve Ximenes z Aragónska sa pustil do výstavby zámku Sammezzano, ktorý neskôr zdedil Ferdinando Panciatichi Ximenes.
Ferdinenado Panciatichi Ximenes d’Aragona, ktorý mal údajne „sofistikovanú, zložitú a nepokojnú povahu“, prechovával veľkú lásku k umeniu a vede a mal takmer bezodné finančné prostriedky na uspokojovanie svojich estetických a intelektuálnych chúťok. Bol to taký renesančný človek 19. storočia. Hoci nikdy nenavštevoval univerzitu, venoval sa štúdiu rôznych predmetov a získal praktické znalosti v oblasti záhradníctva, prírodných vied, inžinierstva a architektúry. Veľkorysá prestavba zámku a jeho 187-hektárového pozemku bola jasným dôkazom jeho vášne pre umenie, stavby a záhrady Orientu. Sammezzano, ktoré jeden z kritikov označil za „Maurmi inšpirované architektonické fandango“, skladá poklonu celému radu arabských, mogulských a osmanských vplyvov a celkom jednoznačne sa inšpiruje indickým Tádž Mahalom a Alhambrou v Granade. Podľa všetkého sa Ferdinando do Indie, Turecka alebo Arábie nikdy neodvážil, svoje návrhy ohľadom zámku a jeho prepychových dláždených interiérov však založil na opisoch, náčrtoch a plánoch zo stoviek kníh o týchto krajinách, ktoré zozbieral pre svoju rozsiahlu knižnicu.
Jeho park s oploteným záhradami, nádržami a fontánami bol upravený nielen v duchu vtedajšieho módneho „exotického“ Orientu, ale bol aj jasným dôkazom botanických znalostí svojho majiteľa, pretože obsahoval viac ako sto rôznych druhov rastlín a dodnes je najväčšou zbierkou obrovských sekvojovcov v Taliansku; pôvodné exempláre doviezli špeciálne až z Kalifornie.
Ferdinando zomrel v roku 1897, len päť rokov potom, čo definitívne dokončili jeho úpravy zámku. V sedemdesiatych rokoch 20. storočia zámok napokon prestavali na hotel s 365 izbami, ktoré hosťom ponúkali možnosť ubytovať sa každú noc v inom apartmáne. Žiaľ, len málo návštevníkov sa rozhodlo využiť túto ponuku a náklady na prevádzku a údržbu objektu čoskoro začali prevyšovať jeho príjmy, čo viedlo k jeho zatvoreniu začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia.
Odvtedy Sammezzano najmenej dvakrát predali v dražbe. V priebehu uplynulých desaťročí sa, našťastie, dočkal niekoľkých konzervačných prác, ale väčšinou bol aj tak prázdny. Bez tečúcej vody, kúrenia, funkčných toaliet a bezpečnostných dverí, naďalej v súkromnom vlastníctve, zostáva pre verejnosť z veľkej časti neprístupný. Prípadný budúci kupec by určite potreboval mimoriadne tučnú peňaženku, aby zastavil chátranie, nehovoriac o tom, že by mu chcel naplno prinavrátiť život. Bola by však tragédia, keby Ferdinandov veľkolepý letohrádok, jedna z najpozoruhodnejších stavieb v Toskánsku, zostala takáto opustená.
