Skryté tajomstvá Hodvábnej cesty

Práve tu, v krajine rovných suchých stepí bez života, majestátnych hôr Ťanšanu, rozľahlých a nebezpečných púští a polopúští sa kedysi rozkladala najdôležitejšia obchodná cesta na svete, známa ako Hodvábna cesta. Stačí, keď vyslovím nahlas tieto dve magické slová, a už mi tuhne krv v žilách. Zaváňajú totiž dobrodružstvom a lákajú dušu zvedavého cestovateľa. Na povrch sa totiž vynárajú obrazy o čarovnom Oriente, ktorý spájal svet Východu so Západom. Orient, kde sú príbehy stratené v zrnkách piesku na púšti a živé legendy ukryté v starých palácoch mocných chánov. Za posledných 5 rokov sa sem opakovane vraciam, aby som pochopil slávu a pád najslávnejšej cesty na svete a zároveň objavil čo najviac zo sveta, ktorý sa rýchlo mení. Stačí sa dotknúť prstom steny minaretu, nazrieť do prázdnej studne či na trhu dohadovať ceny s domácimi a vidím bájnu Hodvábnu cestu.

Svoju históriu začala písať v roku 206 pred naším letopočtom v starovekej Číne a pokračovala až do roku 1453, keď padol Konštantínopol do rúk Osmanov. Dobyli ho vďaka pušnému prachu, ktorý sa k nim dostal po Hodvábnej ceste až z Číny. Viac ako 1 400 rokov bola cesta zdrojom bohatstva a uvedomovali si to všetci – od Rimanov, moslimov, Mongolov, templárov, kresťanov či seldžuckých Turkov. Každý z obchodu profitoval a Centrálna Ázia zohrávala ústrednú úlohu. Slúžila ako prostredník medzi Indiou, Perziou, Afrikou, Čínou a Európou. S čím sa obchodovalo? Z Číny sem prichádzal hodváb, papier, pušný prach, čaj a porcelán, z Indie zase vzácne čierne korenie, slonovina, škorica, sladké drievko, klinčeky, zlato, bavlnené látky, z Perzie kone, zdobené sedlá, marhule, perzská literatúra a kaligrafické umenie. Kadidlo zase prichádzalo až z ďalekého Ománu, kožušiny z Ruska, z Kazachstanu tulipány a jablká. A takto by sa dalo pokračovať, pretože na každej novej ceste spoznávam, že osudové stretnutia týchto kultúr vytvárali svetové dejiny.

Kazachstan – Otrar, mesto duchov

Objavovať stopy Hodvábnej cesty začínam celkom nečakane v Kazachstane. Prišiel som sem kvôli jednému fascinujúcemu príbehu, pre ktorý som bol ochotný cestovať tisícky kilometrov ďaleko. Udial sa v meste Otrar, ktoré sa nachádza na juhu Kazachstanu. To miesto ma lákalo. Privolávalo si ma. Bol tu však jeden problém – vzdialenosť. Dostať sa do Otraru znamená stráviť hodiny a hodiny na cestách. Kazachstan je deviata najvāčšia krajina na svete, dominuje jej step rovná ako pravítko. Obraz krajiny sa mení iba minimálne, a ak chce človek niečo vidieť, všetko tu neskutočne dlho trvá. Riadim sa však heslom, že čím je cieľ odľahlejší, tým intenzívnejší je zážitok.

Koľko však trvá cesta do cieľa? Najskôr som musel priletieť do supermodernej Astany, ktorá sa týždeň po mojej návšteve premenovala na Nursultan. Prezident Nursultan Nazarbajev tu totiž vládol viac ako 30 rokov a vybudoval si silný kult osobnosti. Jeho portréty, maľby, bronzové sochy a fotografie sa na mňa dívali očami “Veľkého brata” z každého kúta v meste. Pripomínalo mi to geniálny román 1984 od Georgea Orwella, pretože miestami som sa cítil rovnako ako jeho hlavný hrdina. Radšej som hneď nastúpil na moderný rýchlovlak do Šimkentu, kam mi cesta trvala 12 hodín. Tam som prestúpil na ďalší vlak a tri hodiny cestoval do mesta Turkestan. To však nebolo všetko. Odtiaľ som si vzal ešte taxík a viac ako hodinu šiel po prašnej suchej stepi. Keď som sa konečne dostal do cieľa, človek by si možno povedal, načo toľko námahy, potu a únavy pre jedno mesto, ktoré aj tak nik nepozná? Jeho meno nám totiž dnes už nič nepovie, neohne sa pred ním žiadne koleno, nikoho nevíta živou atmosférou, bohatými trhmi ani ruchom predajcov. Nie je tu takmer nič, mesto sa stratilo, zmizlo, pohltila ho zem a s ním aj ľudskú civilizáciu. Ostali po ňom iba holé ruiny, kamene, pôdorysy budov, palácov a hradieb. Ale práve na takom mieste vidím za vrstvami tehál, blata a malty skryté príbehy, ktoré chcem vyrozprávať. Sú všade okolo mňa, zem, po ktorej kráčam, je nimi priam nasiaknutá. Napojím sa na starých predkov, ktorí tu stáli predo mnou, a vnímam ich minulosť, zmysel pre vysoké umenie, kultúru, ich bohatstvo a predovšetkým ich boj o prežitie. Pretože iba tu si môžem položiť jednu zásadnú otázku: “Kde to tie mestá majú napísané, že ich osud najskôr vyzdvihne do výšin a potom im určí smrtiaci pád?”

Bohatstvo Otraru sa vyparilo, je tu ticho, ktoré narúša iba šum vetra a vtákov. Iba jeden človek prinavracal týmto ruinám život. Bol to starý pán sediaci na koberci v tieni malej plechovej búdy rozpálenej od horúceho slnka. Bola to pokladnica vyrobená z troch kusov plechu a dreva. Starý pokladník sa práve chystal na poobedňajšiu modlitbu, preto mi iba mávnutím ruky ukázal na chodník smerujúci do kopca a pomedzi dlhé fúzy a opálenú tvár milo odkázal: “Pažalsta, prichodite.” Práve tento muž symbolizoval hlas mesta, ktoré kedysi patrilo medzi nielen najvýznamnejšie ekonomické centrá ležiace na Hodvábnej ceste, ale strategicky spájalo Kazachstan s Indiou, Blízkym východom, Uralom, so Sibírom, s Európou a Čínou. Otrar bol veľká oáza uprostred púšte, ktorá kvitla ako kvet napájaný riekou Syrdarjou. Región, kde bolo všetkého dostatok, vo vode množstvo rýb, na poliach úroda a zelená vegetácia, ktorá bola domovom zvierat, vtákov a ľudí. V stredoveku tu žilo viac ako 7 000 obyvateľov. Arabskí a perzskí cestovatelia mesto opisujú ako jedno z politických centier v oblasti “siedmich riek” a vyzdvihujú jeho geografickú polohu situovanú na križovatke obchodných karaván. Mesto bohatlo a dokonca si pyšne razilo vlastné mince.