Barotseland je od nepamäti pohyblivé kráľovstvo. Jeho obyvatelia každý rok čakajú, až ich pastviny začne pomaly a pozvoľna zaplavovať rieka Zambezi, po čom sa zoberú a presťahujú sa do vyšších polôh. Každoročnú migráciu sprevádza slávnosť menom Kuomboka, doslova „ako sa dostať z vody“. Keď je mesiac v splne, rozoznejú sa obrie bubny zvolávajúce zďaleka i zblízka kráľovských veslárov. Tí potom vo svetle červených baretov za sprievodu radostných spevov plávajú na kráľovských lodiach k sídlu, ktoré počas obdobia dažďov slúži ako hlavné mesto kráľovstva. To je signál pre kráľových poddaných, aby naložili všetok majetok do vydlabaných kanoe a pripojili sa k flotile. Dediny na nich počkajú, až voda zase opadne.
Takto to tu funguje od nepamäti, prinajmenšom päť storočí. Počas koloniálnych časov bol Barotseland britským protektorátom, vďaka čomu sa tešil väčšej miere autonómie než iná závislé územia v rovnakej oblasti. V Severnej Rhodesii mala kolonizácia výrazne tvrdšiu podobu. Keď počiatkom šesťdesiatich rokov nastúpila táto časť Afriky cestu k nezávislosti, nechal sa kráľ presvedčiť, aby formálne včlenil Barotseland do novo vzniknutého štátu Zambie, ale pod podmienkou zachovania zmienenej miery autonómie. Obe strany podpísali dohodu, podľa ktorej kráľovstvo môže i naďalej prijímať vlastné zákony v celej rade oblastí, napríklad čo sa týka lovu, vypaľovania buša, daní alebo varenia piva. Netrvalo dlho a dohodo nazývaná Barotseland Agreement 1964 (skrátene BA64) bola na svete.
Lenže bohužiaľ nikdy nezačala platiť v praxi. Zambijské vlády sa striedali ako na orloji, sľubovali Barotseland autonómiu, ale nikdy mu ju skutočne neposkytli a všetky argumenty hádzali pod stôl. V roku 2011 už toho mala kráľovská rodina dosť. Dohoda platí len vtedy, keď ju dodržujú obe strany, usúdil kráľ a oznámil, že sa so Zambiou mieni dohodnúť na pokojnom odtrhnutí. Lenže tento návrh v zambijskom hlavnom meste Lusaka odsúdili čoby pokus o velezradu.
