Zrod nových národov je prirodzený a nevyhnutný proces a nič na tom nemení ani fakt, že ho väčšinou sprevádza množstvo sporov odrážajúcich obavy z fragmentácie a možných kríz. Jedným z dôvodov, prečo ide o takú kontroverznú a citlivú tému, je skutočnosť, že nové štáty vznikajú stále predovšetkým na etnických princípoch, ktoré máme tendenciu vnímať ako zastarané. Niet preto divu, že mnohé zárodočné národy sa ocitajú v geopolitickom tieni. Príkladom je aj Spojené kráľovstvo Lunda Tchokwe, ktoré okolitý svet úplne ignoruje, no napriek tomu naďalej bojuje o svoje právo na existenciu.
Územie Lunda Tchokwe pokrýva východnú časť Angoly. Ak o ňom ľudia žijúci mimo Angoly vôbec niekedy počuli, tak zvyčajne v súvislosti s miestnymi diamantovými baňami, z ktorých niektoré patria k najväčším na svete. Spojené kráľovstvo Lunda Tchokwe zaberá plochu o niečo menšiu než Španielsko, má približne 4,5 milióna obyvateľov a patrí medzi desiatky neuznaných afrických krajín. Zároveň je jedným z 21 členov Federácie slobodných afrických štátov – a rozhodne nie len tak ledajakým.
Patrí ku kľúčovej skupine jedenástich pôvodných krajín, ktoré sa združili v „Hospodárskej a obrannej aliancii“ a spoločne si nárokujú rôzne rozsiahle časti juhozápadnej Afriky. Úspech Južného Sudánu v získaní nezávislosti síce výrazne zvýšil sebavedomie všetkých členských krajín federácie, napriek tomu sa neustále potrebujú jedna druhú, pretože nikto iný o ne nejaví ani najmenší záujem. Dôvodom viac než zdržanlivého postoja okolia je súčasná nedôvera voči etnickým štátom a, samozrejme, aj obava zo vzniku nebezpečného precedensu. Ak by sme uznali Spojené kráľovstvo Lunda Tchokwe, vlastnú krajinu by o chvíľu mohla požadovať každá africká etnická skupina. V porovnaní s možným rozpadom súčasného usporiadania afrického kontinentu by sa rozpad Sovietskeho zväzu javil ako úplne bezvýznamná udalosť – v Afrike by mohli vzniknúť tisíce štátov.
Nové štáty však niekto berie vážne – krajiny, ktoré si ich územie nárokujú. Angola považuje separatistov z Lunda Tchokwe za kriminálne živly a mnohých aktivistov prinútila opustiť krajinu. Takmer štyridsať členov skupiny s pomerne nešikovným názvom „Komisia právneho sociologického manifestu protektorátu Lunda Tchokwe“ bolo obvinených z „destabilizácie poriadku a štátu“ a v dvoch vlnách – v apríli 2009 a v októbri 2010 – spolu s ďalšími 270 údajným sympatizantmi zatknutých. Mnohí z nich skončili vo väzení.
Jeden z členov skupiny, Don Muatxihina Chamumbala, na následky väznenia zomrel a dnes je oslavovaný ako „prvý mučeník boja za prirodzené práva ľudu Lunda Tchokwe“. Komisia obviňuje nevolenú angolskú vládu z častého porušovania ľudských práv, ako aj z úmyselného a systematického zanedbávania nárokovaného územia, ktoré postupne chátra. Na internetových stránkach hnutia sa uvádza, že „obyvatelia Lunda Tchokwe si plne uvedomujú tragicky neriešený stav oblasti bohatej na diamanty“.
Príbeh Spojeného kráľovstva Lunda Tchokwe výstižne ilustruje jeden z paradoxov našej modernej doby: nezlomnú silu etnicky podmieneného nacionalizmu vo svete, ktorý čoraz viac verí, že štátna identita by mala byť oddelená od etnickej. Národné štáty síce vznikli na základe jazykových a kultúrnych väzieb, no v súčasnej byrokratickej podobe čoraz viac nadobúdajú „postetnický“ charakter, alebo sa aspoň dokážu ľahšie zmieriť s prítomnosťou mnohých rôznych etník. Britom či Američanom je človek preto, že vlastní príslušný pas, nie vďaka „správnemu pôvodu“.
Nároky neuznaných štátov založených na etnickom princípe idú proti logike nového kozmopolitného poriadku. Z vyjadrení predstaviteľov Federácie slobodných afrických štátov je zrejmé, že krajinám, ktoré označujú za pseudostáty – ako Angola, Nigéria, Senegal či Keňa – nedávajú nádej na prežitie. Generálny tajomník federácie Mangovo Ngoyo na oficiálnych webových stránkach vysvetľuje, že tieto štáty „budú mať vždy veľké problémy, pretože nie sú jednotnou krajinou ako napríklad Anglicko, ale skladajú sa z niekoľkých krajín s vlastnou špecifickou kultúrou, národnou identitou, odlišným jazykom, svojbytnou architektúrou a vlastnou históriou“.
Ngoyov nešťastný výber Anglicka ako príkladu len podčiarkuje slabiny jeho argumentácie. Anglicko nie je samostatným štátom už viac než tristo rokov. V roku 1707 sa spojilo so Škótskom a vzniklo moderné, multikultúrne Spojené kráľovstvo, na ktorého území žijú ľudia mnohých etník a kultúr. To však neznamená, že by etnicky podmienený nacionalizmus v Anglicku či inde úplne zmizol – skôr prežíva v napätých vzťahoch s ďalšími modernými trendmi. Požiadavky neuznaných štátov tieto zložité a ťažko riešiteľné vzťahy opäť dostávajú do popredia.
Predstavitelia Federácie slobodných afrických štátov sa radi odvolávajú na výrok bývalého britského premiéra Davida Camerona, že „štátny multikulturalizmus zlyhal“. Ngoyo k tomu dodáva: „Samozrejme, že multikulturalizmus zlyhal, inak by to ani nemohlo dopadnúť. Národ je národom len vtedy, keď všetci spoločne spievajú z rovnakého spevníka – bez toho nie je možné žiť v súlade.“
„Ako máme žiť v súlade v krajinách vymedzených koloniálnymi hranicami?“ pýta sa Ngoyo. Práve táto otázka nás privádza k samotnému jadru problému a k hlavnému argumentu nacionalistov bojujúcich za uznanie Spojeného kráľovstva Lunda Tchokwe. Nejde im o to, že Angola zlyhala ako „multikultúrna“ krajina. Pre aktivistov z Lunda Tchokwe je Angola koloniálnym štátom – pozostatkom dodnes mimoriadne bolestného európskeho koloniálneho dedičstva.
Denne sledujú, ako ich krajina prichádza o svoje prírodné bohatstvo a zisky, ktoré z neho plynú, miznú preč. Kedysi smerovali do Portugalska, ktoré malo celé územie pod koloniálnou správou, dnes končia v rýchlo rastúcich a bohatnúcich mestách na pobreží Angoly. Súčasná vláda pritom pri zásahoch proti separatistom používa rovnaké argumenty ako kedysi Portugalci: odpor miestnych skupín je dôsledkom kmeňovej rozdrobenosti a Angolu a jej obyvateľov je potrebné chrániť pred ničivými následkami klanových sporov a vojen.
Predstavitelia vlády sa však neobmedzujú len na tradičnú rétoriku – prispôsobujú ju dnešnej dobe. Podľa nich je Angola multikultúrna, a teda moderná a liberálna krajina, zatiaľ čo nacionalisti sú ľudia trpiaci xenofóbiou. Pre aktivistov, ktorí sú za svoju etnickú príslušnosť opakovane zatváraní do väzenia, musí ísť o mimoriadne kruté obvinenie.
Vzťah Spojeného kráľovstva Lunda Tchokwe k multikulturalizmu je v skutočnosti omnoho zložitejší, než by sa mohlo zdať z oficiálnych vyhlásení predstaviteľov Federácie slobodných afrických štátov. Samotný názov „Spojené kráľovstvo“ poukazuje na fakt, že Lunda a Tchokwe boli v minulosti dve samostatné oblasti, a zároveň odkazuje na dlhú históriu, počas ktorej sa postupne zbližovali.
V roku 1680 sa kráľovstvo Lunda rozprestieralo na území väčšom než 150 000 km² a až do konca 19. storočia sa systematicky rozširovalo, až dosiahlo takmer dvojnásobok pôvodnej rozlohy. Súbežne s expanziou sa však kráľovstvo menilo na spoločenstvo nepokojných kmeňov. Jeden z nich – Tchokwe – sa vzbúril a koncom 19. storočia kráľovstvo Lunda prakticky rozvrátil.
Predstavitelia nacionalistov často zdôrazňujú, že Lunda Tchokwe sa v tomto období dočkala oficiálneho uznania od vtedajšej koloniálnej veľmoci Portugalska a odvolávajú sa na rôzne zmluvy o spolupráci a ochrane medzi Portugalskom a miestnymi kráľmi. Nejde však o príliš pevnú právnu oporu a nemožno zabúdať, že Portugalci rozpad kráľovstva Lunda využili na ďalšiu územnú expanziu smerom na východ.
Územie, o ktoré nacionalisti bojujú, bolo vždy veľmi odľahlé. Portugalci udržiavali vzťahy predovšetkým s pobrežnou kolóniou, ktorá vznikla už v roku 1575. Východ krajiny dlho ležal mimo ich sféry záujmu a niektorí odborníci tvrdia, že prvý kontakt medzi Portugalcami a oblasťou Tchokwe prebehol až v 30. rokoch 20. storočia. Isté však je, že práve v tomto desaťročí sa Portugalsku podarilo sporné územie fakticky začleniť do už existujúcej kolónie Angola, ktorá získala nezávislosť v roku 1975.
Z tohto stručného historického prehľadu vyplýva, že Lunda Tchokwe sa – na rozdiel od samotnej Angoly – môže pochváliť dlhou a bohatou minulosťou nezávislého afrického územia. Zároveň je zrejmé, že vzťahy medzi Angolou a Spojeným kráľovstvom Lunda Tchokwe nemajú dlhé trvanie, sú pomerne povrchné a že samotné Spojené kráľovstvo Lunda Tchokwe rozhodne nie je kultúrne homogénnym štátom.
Miestne kmene sa však napriek tomu spojili do jedného celku so spoločným cieľom – získať vlastné nezávislé územie. Pocit spolupatričnosti je v tomto priestore relatívne novým fenoménom, no to neznamená, že by sme ho mali prehliadať. Ľudia so silným vzťahom ku konkrétnemu územiu zvyčajne zdieľajú aj spoločný pohľad na minulosť a spoločnú víziu budúcnosti.
Zatiaľ sa však nezdá pravdepodobné, že by sa príbeh Spojeného kráľovstva Lunda Tchokwe dostal do centra pozornosti svetových médií. Kritika angolského režimu je nebezpečná, Lunda Tchokwe nemá vlastnú armádu a v oblasti nepôsobia žiadne ozbrojené povstalecké skupiny. Vláda v žiadnom prípade nepripustí rozpad Angoly a v tejto časti Afriky neexistuje jediný štát, ktorý by schvaľoval zhovievavý postoj k separatistom, keďže tí predstavujú vážne bezpečnostné riziko pre celý región.
Dá sa preto ľahko odhadnúť, že Spojené kráľovstvo Lunda Tchokwe sa na afrických mapách tak skoro neobjaví. To však neznamená, že nebudú vznikať nové národné štáty – najmä v oblastiach, kde boli v minulosti systematicky potláčané etnické princípy a územné nároky. Ľudia naďalej túžia po vlastnej krajine a sú ochotní za svoje požiadavky bojovať, pokojne aj modernými zbraňami. Cesta k vlastnému štátu je dlhá a mimoriadne zložitá, no udržať pokope nesúrodý koloniálny zlepenec, akým je Angola, rozhodne nie je jednoduchšie.
