Tak si v Organizácii spojených národov túžbu po sebaurčení rozhodne nepredstavovali. Vo svojom prehlásení o dekolonizáciu to OSN napísala úplne jasne: koloniálne panstvo musí bezpodmienečne skončiť vo všetkých podobách. V druhej polovici dvadsiateho storočia sa k ceste za nezávislosť pripojili i štyri ostrovy v Komorskom súostroví východne od afrických brehov. Na jednotlivých ostrovoch prebiehala táto cesta rôznou rýchlosťou, ale v referende v roku 1974 valná väčšina obyvateľov hlasovala pre nezávislosť na Francúzsku. Lenže prakticky všetky odmietavé hlasy pochádzali z jediného ostrova menom Mayotte, kde naopak väčšina zvolila zotrvanie.
Koloniálna éra na Komorách trvala dlhšie než storočie, nezávislosť súostrovie vyhlásilo v roku 1975 – celé, vrátane Mayotte. OSN sľúbila novej zemi členstvo, opäť sa to vzťahovalo na všetky štyri ostrovy. Akékoľvek iné riešenie by zásadne ohrozilo integritu nového štátu. Tento osvedčený princíp fungoval pri dekolonizačnom procese ako záruka stability – každý nový štát tak mimo iného získal presne to územie, aké zaberala bývala kolónia. Inak by mohlo dochádzať k drobeniu nových zemí na menšie celky a k chaosu.
Lenže Francúzsko udelilo nezávislosť len trom zo štyroch ostrovov, Mayotte si ponechalo. Vzbudilo to medzinárodné pozdvihnutie, zorganizovalo sa nové referendum – a dopadlo úplne rovnako, na Mayotte sa opäť rozhodli zostať súčasťou Francúzska. Rozhodnutie bolo jasné, ostrovania chceli radšej i naďalej spadať pod európsku metropolu vzdialenú 8000 kilometrov, než aby vytvorili jednotný štát so susedmi. OSN referendum zrušila s tým, že odporuje medzinárodnému právu, ale s Francúzskom to nepohlo.
Patová situácia v OSN pokračovala ďalej, ostrov Mayotte svoju pozíciu naďalej upevňoval. Nakoniec administratívne povýšil a z obyčajnej kolónie sa stal regulárnym francúzskym departementom (okresom). V roku 2014 získal oficiálne členstvo v Európskej únii. Právo sa sebaurčenie tak v tomto prípade dalo vzniknúť kolónii v originálnom postmodernom kabáte.
